časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná stana

O SLOBODE A ZODPOVEDNOSTI

18.11.2011

Sloboda (svoboda) je praslovanské slovo, ktoré označuje vlastnosť, svojeť, teda čo, čo sme, slobodný stav, to, čím sme, našu základnú vlastnosť. Sloboda teda nie je nejaký výdobytok, je to základný stav, a oproti tomu je stav neslobody – otroctva, rabstva, nevoľníctva, zajatia, väzenstva. V tomto neprirodzenom, poddanskom stave boli naši predkovia po tisíc rokov, keď ich v deviatom storočí štátnym prevratom a Zákonom ljudem zbavil Rastislav s cirkvou (Metod zákonník) slobodného stavu a uvrhol ich do poddanstva, v ktorom si predkovia nemohli voliť vyznanie, boli kvôli pôvodnému duchovnu zbavovaní majetku a predávaní do otroctva. Sloboda duchovná bola prevrátená na vinu. A teda boli neslobodným zriadením prenasledovaní a boli na nich  uvalené z tejto vymyslenej „viny“ uvalené „povinnosti“ nevoľníkov. Slovo povinnosť je odvodené od viny a väzenského spôsobu (systému). Vinný (z praslovančiny „vina“ znamená chyba a súvisí s prenasledovaním). Vinný bol teda prenasledovaný a boli naňho uvalené povinnosti. Niektoré stredoveké povinnosti tu máme dodnes – napríklad povinné odvody pre cirkev od  všetkých občanov SR bez ohľadu na ich vyznanie , keďže tu dodnes nemáme odluku cirkvy od štátu. To samozrejme nie sú jediné sporné povinnosti, ktoré sme si nezvolili – napríklad podporovať Euroval slúžiaci západným bankám je tiež otázna povinnosť pre našich občanov.

Takže, ako vidíme na uvedených príkladoch, sloboda je vždy „pomerná“, ale cítenie slobody nemusí byť pomerné (relatívne). Napríklad keď sa cítiš slobodný napriek nedokonalostiam štátneho zriadenia, je to základný stav, ktorý je dnes uskutočniteľný a to si treba vážiť. Napríklad pred dvadsiatimi piatimi rokmi , teda v období reálneho socializmu sa viac ľudí cítilo neslobodnými. Viac ľudí cítilo, že nemôže slobodne prejaviť svojeť, teda slobodu.

 Sloboda však nie je jediná merítko akosti spoločnosti. Podľa niektorých sloboda musí byť spojená s povinnosťami, aby bola rovnováha. Teraz ale čujte toto – nie povinnosti, odvodené od akejsi vraj už dávno danej viny, to nie, ale zodpovednosť je to, čo umožňuje nie slaboduchú, ale duchaplnú slobodu. Zodpovednosť nie je odvodená od viny a prenasledovania, ako povinnosť, ale je odvodená od vedomia, od vedomstva. A to je veľmi veľký rozdiel.

Vysvetlime si to na príklade: Nejaký nevedomec (latinsky idiot) je slobodný (čo je bežné). Vysvetlí si slobodu tak, že si môže robiť, čo chce. Lenže keďže jeho vedomie nie je celostné, je len sebecké alebo inak nevyvinuté, či narušené, on chce robiť veci v rozpore so súladom. Takže svoju slobodu uplatní napríklad tak, že otrávi rieku, alebo sprivatizuje vodu, ktorú my denno-denne potrebujeme k základnému dobrému stavu. Alebo napríklad vyrúbe celú horu, len aby hneď zarobil obeživo. Alebo napríklad narába s našim spoločným obeživom tak, že ho spreneverí v prospech nejakých pochybných kruhov, ktoré mu za to dajú svoje podiely, alebo ich získa inak – nepriamo a obohatí sa na úkor občiny – občanov. Alebo celú občinu (krajinu) zapredá do vazalstva takého, či onakého. Takáto sloboda je teda zločineckou slobodou a keď sa okolo seba poobzeráme, zistíme, že nie je nijako zriedkavá a že mnohí takto uvažujú. Pokojne zničia rastliny, živočíchov kvôli vlastnému obohateniu, pokojne ohrozia a pošpinia naše spoločné životné prostredie, pokojne nás znovu zapredajú.  Takže po sedemnástom novembri narástla sloboda, ale zodpovednosť (vedomie, svedomie) nijako mimoriadne nenarástla, je to len postupný pochod a teda oslavovať ten jeden deň nemá z vedomeckého hľadiska až tak veľký význam. Je to ako keby sme oslavovali, že sme vytiahli z blata vozík, ktorý nám vzápätí zapadol do hnoja a tam hnije dodnes. To ale neznamená, že by sme si ten deň nemali uctiť, uctiť je správne, lebo sloboda je dôležitá, je nám dokonca vlastná, ale nie oslavovať, lebo narástla sloboda a nenarástla zodpovednosť – vedomie. Ani sa tomu nemôžeme až tak čudovať, keď vedomstvo bolo tisíc rokov zakázané a vnucovali nám tu nevedomstvá rôznych druhov, z ktorých komunizmus bolo len ten posledné necelostné učenie. Vytiahnime vozík z hnoja a očistime ho. Uctime si prírodné, či posvätné živly, uctíme si našu dušu, uctíme si prírodu, tak nastane ozajstná sloboda v súlade s celkom a potom to oslávime, piesňami, tancami, alebo inak. A dnes je to tak – aká sloboda, také piesne. Veď len počúvajte tie mnohé nevedomecké (idiotské) texty, ktoré sa na vás valia. Ďakujem, neprosím, radšej budem oslavovať v lese so vtáčikmi skutočnú slobodu a nie tento cirkus.

Takže takýchto neúplných oslobodení, nevedomých, ako bol sedemnásty november 1989, bolo v dejinách viac. A postupne prerástli do iných nevoľníctiev, pretože to oslobodenie nebolo vedomé, nebolo zodpovedné. Rodina, ešte nás čaká dlhá cesta ku skutočnému oslobodeniu, nenechajte sa opiť cukríkom.

No a ešte je jedna dôležitá vec, čo sa týka našej nevedomosti o skutočnej slobode. Dnes po kulte spoločného nastal kult osobného. Obe veci sú choré. Dôležité je aj osobné, aj spoločné a nie len jedno, to je krajnosť, nemoc, choroba. To sú také tie krajnosti, ako krajná kolektivizácia a krajná privatizácia. Dnes už je isté, že onedlho po krajnej privatizácii bude ďalšia buď krajná, alebo čiastočná kolektivizácia, to je zákon vesmírny a pochopiteľný, keďže nie sme len idividuálne prvoky, vo vode sa vznášajúce a rozmnožujúce sa delením, ale sme bytosti spoločenské s aj spoločenským vedomím a s aj spoločenskou zodpovednosťou (v dnešnom jazyku aj spoločenským majetkom). Je to teda prírodný zákon, že sú aj veci spoločné a tak to má byť. A teda aj sloboda môže byť aj osobná (ktorej kult je dnes), ale aj spoločenská. Teda aj rodina, národ, alebo iné (kultúrne) spoločenstvo môže mať, alebo nemať svoju slobodu. A preto napríklad Ľudevít Velislav Štúr odklínal nielen osobnú slobodu (zrušenie zvyškov nevoľníctva, všeobčinové volebné právo, ktoré nám zobrali v deviatom storočí vieme kto, ale žiadal aj slobodú spoločenskú a teda aj národnú slobodu. Následkom tohto pohybu došlo nielen k ustanoveniu národného jazyka, ktorým máme tú česť a hlavne možnosť písať, ale aj ku vzniku Česko-slovenska a tiež  ku vzniku Slovenskej republiky (republika – vec verejná, teda veľkoobčina). Toľko z ľudského prirodzeného hľadiska, ktoré je azda pre mnohých pochopiteľné. Lenže tu, bytosti s vedomím, my nekončíme. Pre nás sú tieto oslobodenia osobné i spoločné len čiastkové, pretože celostné oslobodenie súvisí s celostným vedomím. A teda do našej spoločnosti, do spoločnosti žien, mužov a detí, priberieme, či skôr my sa znovu zlúčime , spojíme, s ďalšími bytosťami, s rastlinami, zvieratami, s ďalšími bytosťami, a až teraz, až tu sme v celostnom, v skutočnom, v spoločnom vedomí, v celostnej zodpovednosti a táto celostná zodpovednosť nám umožní celostnú slobodu. No a to je, priatelia, stav duchovného naplnenia, alebo až osvietenia. Takže – zazvonili sme si kľúčikmi od našich bytov a áut. A teraz, keď sa chceme naozaj oslobodiť, zazvoňme piesňou – oslávme krajinu, Matku Zem, vody, oslávme dych všehomírny. Nevedomých oslobodení sme už mali v dejinách viac. Majú svoj začiatok a čaká ich aj zákonitý koniec. Len vedomé oslobodenie je celostné v čase a priestore.

Žiarislav 

hlavná stana