časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná strana

Z vrchárskeho zápisníka                                                                                        Žiarislav píše

3.2.15

Zem stvrdla a stala sa nehostinnou. Prikryla ju studená snehová perina. Pod snehom ostali bytosti, ktoré vedia spať v chlade. Dážďovky, človek ich pozoroval, nezaliezli hlboko, ale zostali aj tesne pod povrchom. Chrobáci v dreve. Aj divé včely v dierach od chrobákov zanechali potomstvo. A veľký roháč zavŕtal sa kdesi do práchna dutej jablone. Ježkovia si veselo chrápu v hustom kroví a hnedá chlpáčka tiež kdesi drichme. Pri pozorovaní stôp v sečni, to sa práve na pár dní dosť oteplilo, zbadal človek stopy veľké ako tlapa toho čo vie, kde je med. A pri jednej takej stope načiel človek bobok. Veľký, ako malý zemiak. Rozlomil ho. Bola v ňom jahňacia srsť a kopýtka. Aha, hnedý chlpáč sa nám prebudil. Ale nám žiadne jahňa nechýba. Musel niečo zbaštiť ešte minulého roku. Ktovie, kde našiel jahňa, možnože aj dvadsať kilometrov od nás a tuto to jen  zo seba vypustil. Mohol to byť aj úhyn po pôrode, niekde na paši. Alebo žeby to bolo z nášho kozľaťa? Jedna koza sa koncom novembra vrátila z paše po pôrode, ale bez mláďata. Že by bolo až také svetlé? Možno. Teraz sú ale všetci spokojní. Stromy ešte na jeseň vyhodili puky a teraz spia s prichystanými zárodkami zelenej jarnej radosti.

V polovici zimy napadol sneh a zvieratá sú už aj cez den v stajni. Do tak vysokého snehu sa im nechce, bola by to len strata sily. Porodili už takmer všetky kozy. Kokave sa narodila Rimavica, Kokavan a Utekáč, po pôrode ho človek našiel schovaného pod válovom na druhej strane stajne. Stajňa je teplá, voňavá, vystlatá zbytkami sena a lístím. V ten istý deň porodila aj Ohryzka. Čo ju kedysi človek zachraňoval cumľom. A predvčerom porodila Čarka, dcéra Čiernonožky. Čiernonožky, čo jej život zachránilo jastrabie pierko pri zápale vemena a jej dcéru Čarku zachránilo mlieko od drujhej kozy. Teraz sa odmenila peknou kozičkou s kamzíčimi pruhmi na tvári.  Sena je dosť, že sa zvýši niečo aj do jari . Šrot sme vyviezli pred snehom.  Aj dreva je dosť, zas sa zvýši. Človek sa asi naučil hospodáriť. V komore máme ešte stále kopu zaváranín, v pivnici sú tekvice – pečiarky, čo jeme každý týždeň, zostalo aj čo-to z kukurice vypestovanej na ďalšom pokusnom políčku a sú aj ďalšie potraviny. Zo dve kozy doja ešte, alebo už. Dni sa predlžujú, ale našťastie nie nejako zúrivo. Našťastie. Keď napadol sneh, vypadla elektrika. Pri sviečkach sa dobre rozjíma. Svet sa spomalil a človek preciťuje  duchovné naplnenie. Občas priloží drevo do kozuba a preciťuje, že všetko je všade.

Áno, všade okolo mrzne a my, ľudské bytosti, sme tak závislí na teple. Posvätný oheň vytvára príjemný pocit a čistá, pramenitá voda chutí lepšie, ako najlepšie víno. Na pôjde je ešte ríbezľová, ale aj bazovo -čučoriedková kysnutá šťavica znamenitej chuti, ale človeka to nejako neťahá. Je v naplnení. Kdesi v diaľke, v spomienkach, sú sídliská miest, hučanie výťahu a štvorprúdovej cesty, hluk panelákových susedov. A tu je len príjemné ticho, zatvorené v hlinenom dome zvnútra, i zvonku. Občas okolo prejde líška, alebo iný zver a vtedy počuť štekot čuvača. Strhujúce mimoriadky spojené často so záchranou nejakého zvieraťa sú len krátke príbehy. A pokoj je tak dlhý. Človek sa nikam nenáhli. Nepachtí po veciach hlučných. Dva týždne už nesiahol ani na husle. Počúva pukot ohňa, občas tichý tep srdca a šumy. Šum krvi v žilách. Šum potoka. Zvuky čurky.

Tichý, nehlučný a meravý šum lesa bez listov. Belavá tvár naplneného mesiaca odráža vesmírne svetlo a hovorí o veciach nadčasových. Hovorí prastaré príbehy o stvorení vesmíru a o tom, aký má tento svet vlastne zmysel. Tento príbeh, čo rozpráva mesiac, počuť len za najpokojnejších nocí v čase, keď človek zhasne ešte aj sviečku. Človek počúva a snaží sa to zapamätať. Možno ho zajtra povie aj malému vrchárovi. Zaujímavé sú chvíle, keď sa niečo deje. Ale pôvabné sú chvíle, keď sa nič nedeje. Tiché šťastie nepotrebuje strhujúce dobrodružstvá. Čarovná živa je ako nahá bohyňa, ktorá sa trbliece v mesačnom svite, vznášajúc sa na perine utkanej z tichej piesne. V takýchto mesačných chvíľach človek pred spaním  urobí na posteli pokojne  4 živly. Potom si ľahne,  prikryje sa dvojitou prikrývkou  a vníma živu, ako mu prechádza celým telom. Prehrieva telo, trochu obité, presilené  a popodchladzované rokmi pustovníčenia a dáva mu možnosť prehriať sa tým liečivým čarom, pod ktorým sa strácajú bolesti tela i duše. Človek sa otočí na bok a pozerá do kozuba. Plamene vytvárajú obrazce a tieto zvláštne znamenia ochraňujú svet tajných snov. Snov, ktoré hovoria o ceste ducha a duše, o raji na zemi. A tom, že sa ľudia budú raz zase správať k Matke Zemi úctivo. Na to je potrebné, aby sa stali šťastnými. Chvála.

Obrázky: Ladomíra a Žiarislav

Podobné články:

20.1.15 NECH DUŠU PRÍJME VŠEDUCH - VŠETKO JE V KRUHU Z vrchárskeho zápisníka

21.12.12 VEČNÉ SVETLO  - mudra

 hlavná strana