|
Pýta sa ktosi – akože je u vás? Človek vraví – chodiac v daždi po
zablatenom pozdnojesennom dvore – že pekne, pekne. Keď sena
a suchého dreva jesto, pred zimou je vždy pekne. Však sa pamätá aj
na roky, pustovnícke, keď sena pre zvieratá bolo málo a drevo začal
chystať až po jesenných cestách. |
Presladené posledné hrozná |
Niekoľko dní pršalo a má sa ochladiť, hlboko pod nulu. Tak si človek
povedal, že ešte presadí samorodé hrozná, ktorých liany na jar ponoril
do zeme a teraz sú už pekne zakorenené. Vykopal ich 12 koreňov, z ôsmych
druhov. Dva odložil do pivnice vo vedierkach – to pre bývalého
spolužiaka Vlada, ktorému to prisľúbil na jar na Spiši. Ako sa
otepľuje, tak už aj na Spiši samorodý vinič dozreje. Deň mrazivého zlomu
sa blíži, tak človek kope 10 jám a sadí hrozná do zmesy vyzretého hnoja
s pieskom a mieša to zo zeminou a hlinou. Na vysutých hriadach. Stmieva
sa rýchlo. Už druhú noc kope a fúrikuje do noci s čelovkou, ustupujúci
mesiac pekne prisvecuje.
Je koniec
novembra – listopadu. O pár dní sa začne mrazeň a vonku sa ešte stále dá
nájsť nejaká potrava. Nie je reč len o bukviciach a zosladnutých
trnkách, ale o plodoch v záhradách. Pod domom zobe prarajčiny – veľké
len ako čerešne. Ale chuťovo skvelé, ani ľahké prízemné mrazy im
neublížili. Keď už takmer všetky z 20 druhov viničov pustili listy,
pekne vidno zabudnuté bobuľky. Tie pod oknom domu – od Veleslava od
Hrušova – sú stále plné, neuveriteľne sladké. Nejaké drobné bobule sú
ešte na strapcoch v mesiacovej záhrade – necháme ich ešte pokusne na
lianach , uvidíme, čo s nimi spraví tuhý mráz. Keby sme ich zozbierali a
nestihli zjesť, vzali by skazu.
|
Z
naposledy vytvorenej záhrady Pri rokline putujú do pivnice kapusty.
Niekoľko fúrikov. Kely tam ostávajú – tým mrazy neublížia a vonku
vydržia dlhšie svieže. Ale kaleráby treba zozbierať. Giganty sú
veľké ako hlava najmenšieho vrchára. Máme ich nakrájané na stole a
maškrtíme. Sú jemné a sladučké. Pri sadení hrozna človek vykopal
samosevné redkvičky a topinambury. |
Omyté topinavmbury |
Reďkovky
vytrhal všetky – od veľkosti hroznovej bobuľky až po veľkosť jablka. Ako
sa v lete pekne samé zasadili. Chvála. Sladké zemiaky ešte nechá v zemi.
Tie neujdú a zima im neublíži, v zemi vydržia sviežejšie, ako v pivnici.
A tie zabudnuté vyrašia na jar znova. V zime budú dobrým zdrojom
vitamínu c. Chutné sú aj surové. Človek sa tak občas zadumal, že keby
sme mali byť celkom samostatní, chýbala by mu trochu ryža a citrón. Ryžu
sme zatiaľ nezasadili, ale citrónovník vysadila Lada do vedra pred
domom. Musí ísť dnu, chudák, mrazy by ho zlomili. A paprika, seginatko,
tiež by zimu neprežila. Ale keď ju vykopeš, ostriháš tak na jednu-dve
piade a dáš do pivnice, na jar môže husto vyraziť. Prinesie plody skôr,
ako tá malá priesadka z okna. Už aby boli hotové podzemné pivnice,
človek by ich vedel naplniť užitočnosťami. Najlepšie je ísť na tie naše
hriady hladný. Vtedy človek nájde najviac potravy. Na hriadky ísť hladný
a do obchodu najedený. V obchode už nebol pekných pár týždňov.
Strapce horského kivi |
Na
stromoch sú ešte orechy. A zopár jabĺk. Orechov máme pár mechov.
Konečne bol dobrý rok. A kŕmime sa pod bazovým kríkom sladkými
plodmi horského kiviovníka. Treba ho orezať spolu s bazou, po ktorej
sa plazí, tak zbierame plody aj s vetvičkami. Kivi sú veľké ako
orechy. Horský druh pochádza z Ázie. Netreba ich šúpať. Chuťovo
trochu pripomínajú jahody. |
Na večeru
máme zeleninovú polievku na spôsob boršču bez mäsa. Všetko zo záhrady. A
k tomu placky, tiež zeleninové. Jesenný syr je najlepší, ale človek ho
už niekoľko dní nemôže jesť. Akoby sa ho trochu prejedol. Neboj sa nič.
Však ti ono vytrávi, keď zatiahne ku mínus 20. Najlepší bude vtedy
naložený v oleji. Zásoby máme odložené.
Hej, zima asi aj tento rok príde. Možno že už nebude taká biela, ako
bývavalo, ale bude. Zem stvrdne na kameň a stane sa nehostinnou. Ako
človek končí tento článok, pri krčahu čaju, občas vyjde z pochopiteľných
dôvodov na dvor. V šľapkách. Zem už totiž stvrdla. To má rád. Keď sa
takto ochladí, berie si kožuščok zo zimného kozola a je mu teplejšie,
ako v studenom daždi v čižmách. Ale bude aj čľapanica. Do jari.
Hej, zásoby sú dobrá vec. Lepšie sa žije v lese na prírodnom
hospodárstve, ako byť celkom odkázaný na obchody. Neisté sú zárobky a
riedke. Ale zem je bohatá. Keď sa o ňu staráš. Hej. Aj sa ti chce, aj sa
ti nechce. Tieseň sveta doľaháva pred zimou na vrchárske duše. Tá
pradávna úzkosť sa zakráda aj do silného vnútra. Tu, kde nesvietia
žiadne nápisy, žiadne výklady, nehučia autá, reklamy a nezrozumiteľná
hudba, nikto ťa nikam neženie, tu, v tichu prírody, kde aj na dážďovky
dolieha mráz, tu to na ľudí pred zimou príde. Také tie chmáry akési, o
niečo studenšie, ako teplota vzduchu, keď sa ti nechce zakúriť.
|
Ale práca
pomáha. Keď sa tak človek dostane na tú záhradu a pred zimou sadí
kríky, nejaký ten stromček, predstavuje si, ako sa na jar preberú a
začnú pučať. Krompáč v rukách a kop kop kop kop – tuho kopať, sypať,
prenášať, zatláčať, poliať až na druhý deň, lebo v noci už riadne
mrzne, a šťastný si ľahnúť do postele. Starej, pustovníckej,
jednoduchej doskovej postele – pod perinu z ovčej vlny. Krása.
Človek je v tých chvíľach šťastný.
Áno, musíme sa
kývať. Nie sme medvede, slimáky či chrobáky, aby sme sa ponorili do
zimného spánku. Ale rozjímať, dumať, noriť, hĺbať, to áno. To
môžeme. To máme.
|
Posledné samosevné reďkovky |
A zapísať si
svoje sny.
Lebo keď príde pučanie, keď príde obroda po tomto studenom čase, keď v
civilácii kvitne obchod, ale mrzne duch, keď sa to odcudzenie začne
meniť na precitnutie... Šťastie bude na strane pripravených.
Hej, však nemusíme byť všetci povinne šťastní. To nie je jediná hodnota.
Ale dobré je veci robiť dobre. A dobré je prežiť zimu.
snímky: ŽS |
