časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna |
|
|
|
poviedka z medzinárodného tábora 2008 SKRATKA |
30.6.2009 |
Dnes
ráno sme na podnet Petra po raňajkách opravili schody k chate. Tiež
navrhol, že chce ešte jednu priečku na rebrík na poschodovú posteľ, ale k
tomu sme sa zatial nedostali. Medzi inými poznámkami zapísanými pekne
úhľadne v bodoch v zošite spomenul, že by rád šiel do Spišskej Novej
Vsi. Na začiatku deväťdesiatych rokov tam rok pôsobil, chcel by sa tam
ísť pozrieť. Či sa dajú zistiť autobusy. Kedže tam
máme šikovnú prostredníčku, volám, či by
nebola chata, čo akože samozrejme že by bola, aj s pozvaním na
halušky. Hovorím Žiarislavovi, že kedže nikto z táborníkov nemá veľký
záujem o kone
a zajtra máme plánovaný výlet na Muráň pozrieť pôvodné
karpatské kone hucule, že by sme
mohli urobiť náhradný program do Slovenskeho raja a ostať tam aj na
noc. Žiari súhlasí. Hovorím, že to navrhnem skupine po večeri, aby sa
každý
mohol vyjadriť k náhradnému plánu a aby to nevyzeralo, že točíme program
okolo Petra. Zberáme
sa na vychádzku po hrebeni na západný pozemok, kde stojí dom, ktorý
slúži
ako medzistanica budúcich novolazníkov, ktorí zatiaľ ešte nemajú svoje
obydlie. Teraz tam práve nikto nie je a pôvodne tam mal byť náš
tábor, ale kedže nás nie je veľa, Žiari súhlasil, že budeme na Medzi. Všetci
vyzerajú pripravení na odchod okrem Sáry, ktorá za stolom niečo
píše. "Sára,
ideš?" pýtam sa. "Prepáč,
Zornička, ale ja nejdem. Ja to už poznám, tie slovenské výlety.
Že neboj nič, to nie je tažká túra a nakoniec je to šľapačka
celý deň, hore kopcom - dolu kopcom. Nie, ďakujem. Ak vám to nebude
vadiť, ja ostanem tu." "Jasné."
smejem sa. Peter sa pýta, či je to náročné, hovorím, že nie
príliž, ale že
kopec na začiatku bude určite brutal. Vraví, že ide. Doma v
Británii chodieva na stanovačky aj na túry.
Sandra sleduje
Žiariho
ako sedlá červenú
kobylu. Zorenka sa kolo nich motá, pozoruje každý pohyb, očucháva
výstroj. Tá si ešte počká, kým bude dosť veľká na sedlo.
Má presne rok. "Zoberieme
jedného koňa a môžme sa striedať." Žiari vyhupne na
Červenú, vybehnú
k nám do kopca a mieria na východ. Zorenka je im v pätách. My za
ňou. Keď
vojdeme do lesa, počujem za sebou ťažké kroky a fučanie. Biela kobyla
nás nasleduje. Nenechá dcéru (Zorenku) a jej človeka (Žiariho) len tak
odísť bez dozoru. Má veľké brucho, bude rodiť každú
chvíľu. "Pôjdeme
skratkou, dobre?" Žiari pozerá priamo do kopca, je tam rúbanisko. V
zime bola kalamita. Zoskakuje z koňa, vedie Červenú. V jej
závese
ako psík Zorenka.Všetci sa stáčame v pravom uhle doľava a
stúpame do strmého kopca. Pozerám na Bielu, tá sa rozhoduje či
ísť, či nie. Je to pre ňu teraz nevhodný terén v tomto stave. Nakoniec
vykročí. Žiari zastane: "Necháme
kone tu." Nikto nenamieta. Skladá sedlo pod strom. Červená ho bez
uzdy do kopca nenasleduje a tak ich so Zorenkou nachávame za sebou. "Zornička,
pripomeň mi, dobre?" pohybom hlavy naznačuje na sedlo pod stromom. Ked
vyfučíme do kopca, Žiari hovorí, že teraz už len stále dole
kopcom. Vrátime sa po hradskej, takže zasa dole kopcom a potom do kopca len ten
chodník k domu. Pohodička. Cesta je krásna. Obzeráme obrovské
paprade, bavíme sa o histórii kraja. Tešíme sa z kvetov na lúke, smejeme sa z
anglických trávnikov. Nič mimoriadne sa nedeje. Pri spiatočnej ceste
Žiari stále pozerá do lesa. Akoby mu chodiť po asfalte bolo proti srsti. "To
je strašná nuda, tieto cesty. Mohli by sme ísť tuto skratkou šikmo k domu."
Vraví viac menej pre seba. Na
moje veľké prekvapenie Peter sa škriabe nad cestu. Nie som drevo, ale tie
kopce mi nie sú na smiech ani po vyšľapaných chodníkoch. Po nevyšľapaných
roklinách som sa predierala celé detstvo a viem, že je to dva krát
také náročné s topánkami po kotníky v starom lístí a hline, šmýkanie sa na
skalách, prekračovanie práchnivých stromov. "Ja
nejdem žiadnou skratkou." vyhlasujem. Bohužial všetci sú už hore nad
asfaltkou. "No
dobre, tak zas nebudem cintľavka." Hundrem. Hlavne teda v žiadnom
prípade neopustím skupinu. Čoskoro
prítomným dochádza, že to nebol práve najšťastnejši nápad. Kopec je
strmý,
ideme dohora v uhle, treba pozorne našľapovať na hrany topánok. "Ľavá
vonkajší, pravá vnútorný, vodorovne s cestou pod nami. Takto môžes
mať
telo vystreté a môžeš riadne dýchať." vysvetľujem Sandre, ktorá sa drží tesne za mnou. "Ja
som sa tiež čudoval, že Peter chcel íst skratkou." smeje sa
Žiari. Ide prvý, ja za ním. Peter na konci. Začína zaostávať a
počujem ho tu a tam zašomrať. Smejem sa a hovorím mu, že sme tu jeho vinou. Spopod Petrovej
topánky sa skotúľa kameň. Pozeráme dole za ním, dopadá na okraj
cesty. Našťastie nič nejde a tak sa pri vydychnutí zasmejeme. "Kedy
tam už budeme? pýta sa Peter
pomedzi dych. “Viete kde sme? Stratili sme sa?" "Tu sa nemôžeš stratiť. Ked pôjdeš priamo dole, dôjdeš na cestu. Dom je týto smerom." ukazujem rukou. Prichádzame k húšťave. Žiari olamuje konáre vo výške hlavy, aby nás nezranili. Ideme do hustejšieho porastu. Teraz už osekáva kry veľkým nožom ako mačetou. Nič lepšieho ma nenapadá a tak začnem spievať: "Prediera sa na stráni, prediera sa krovím. Šípové kry šľahajú, aj trnky kričia dovi. Ešte aj tie agáte, ostnaté sú stromy. Kôli tŕňom neplače veď cesta za to stojí. Na-na-na-na-na-na...." Žiari
spieva druhý hlas. Sandra sa smeje a pripája sa pohmkávaním a tu a tam si
domyslí slovo. Jej pôvodny jazyk je nemčina. Pozná Žiarislavove piesne z
CD-čiek. Dozvedela sa o ňom v Čechách u Wanaty. Tam bola na
tábore minulý
rok. Je to dievča do lesa a cestu prežíva ako dobrodružstvo. Obzerám sa za
Petrom, nevidiet ho, tak kričím jeho meno. Ozýva sa, ideme dalej. "Pozrite
tuto." Žiari nám každú chvíľu ukazuje stopy a pelechy zvierat. Teraz
však pozerá dohora na obrovský strom. Je to starý posvätný dub, má korunu
ako veľký dáždnik a stojí uprostred húšťavy. Hovorím
posvätný, lebo vidím na spodných haluziach obetiny. "Ak
chcete, môžte zo seba niečo zavesiť na strom a zaželať si
niečo.
" Sám berie stužku z vlasov (Žiari nosí zapletané vrkočky
za ušami). Ja nič nemám, tak sa prehrabnem vo vlasoch a vešiam tie,
čo mi ostali v ruke. Každý niečo zadumane vešia. Potom dub
zdravíme a ďakujeme, bez slov. Peter doráža na miesto a tiež chviľku
rozjíma. Vyzerá trochu pokojnejší. Asi
preto, že vidí známky ľudskej ruky a dochádzamu, že Žiari vie, kde sme.
Nič
sa nepýta a tak mu nič nehovorím. Od duba je vysekaná krovina na
lúku pri
dome. Na lúke spomalím, počkám, kým ma Peter dobehne. Prezrádzam
mu,
že sme sa
poradili so Žiarim a že, ak bude skupina súhlasiť, zajtra pôjdeme
všetci
autom do Spišskej, že tam prespíme na chate v Slovenskom raji. Pridávam,
že chata má kúpeľňu so sprchovacím kútom a splachovacím záchodom.
Peter je
nadšený. Zdá sa, že
zabudol na strasti výletu. Žiari neskôr s úsmevom komentuje moje
diplomatické schopnosti. Keď
zbojníci zhadzujú z kopca skalu, aby zastavili koč, niekto prehodí "Ako
Peter dnes na výlete!" Rehoceme sa. "Zapamätajte
si tú skalu" hovorí Žiari pri scéne, v ktorej pandúri chytia chlapca.
"Vezmem vás zajtra na to miesto v Slovenskom raji." Neskôr, keď
Jánošík odnáša na rukách chlapca z dereše a krpcami prepletá nohami po
rebríku nad skalou, hovorím: "Vidíš Peter, takto sa chodí na Slovensku po
rebríkoch!". Sandra sa chytá za brucho. Tu priečku sme na
poschodovú posteľ nakoniec nenabili, nikto ju už nespomenul a po
dnešnom výstupe už
asi Petrovi nebude chýbať k šťastiu. Zornička
|
|