 |
|
|
časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna |
|
|
|
|
|
My pozorujeme huby, huby pozorujú nás (glosa) |
10.7.2009 |
|
Tuto, v Karpatoch, je to bežné.
Ľudia chodia do lesa a zbierajú huby. Na Západe to bežné nie je.
Keď sme v kodaňskom parku neďaleko bronzovej malej morskej
víly nadšene zbierali na večeru podpňovky, náš dánsky
producent dvíhal hlavu akoby mal nedostatok kyslíka a rýchlymi vetami nás
všemožne presviedčal, aby sme tie huby netrhali a v žiadnom prípade
ich nejedli, že nám kúpi v obchode toľko plechoviek šampiňónov,
koľko len chceme. Zjavne nechápal ten rozdiel. Ako malý chlapec som
s otcom chodil na huby. Zbierali sme cez dvadsať druhov, otec to všetko
pre istotu prehliadol, nikdy nenašiel chybu a bola z toho pochúťka.
Tri druhy kozákov, päť druhov hríbov, zo tri druhy masliakov i
suchohrýbov, dva druhy pečiarok, tri druhy bedle, kuriatka a
strapcovky, podpňovky, rýdziky a tri druhy plávok, a ešte aj iné
veci, ajajaj. Väčšinu z
tých húb dedinčania nepoznali. Označovali ich ako "dive
huby" a niektorí do nich kopali. Huba nie je vedecky povedané
rastlina. Je to bytosť medzi rastlinou a živočíchom. Preto
mnohí vegetariáni huby radšej
nejedia.Skúmanie húb prinieslo neuveriteľné výsledky. Huba, ako
ju poznajú, či nepoznajú hubári, je bytosť pozostávajúca zo
spleti podhubia, údajne na rozlohe až vyše štyridsať štvorcových
kilometrov. Jedna podhubná huba. Jej podhubie je vraj reťazcom o hrúbke
jedinej bunky. Aby bolo jasné, pisateľ článku tieto vedecké
údaje mikroskopom neoveroval. To, čo je nad zemou, plodnice, to sú
vlastne len hubine pohlavné ústroje. Teda keď zbierame "huby",
zbierame len ich rozmnožovacie plodnice. Ťažko si aj predstaviť,
ako by sme mohli zbierať podhubia o hrúbke
jedinej bunky. No to je zaujímavá vec z hľadiska duchovného. Huba
ako bytosť má vedomie. Ale plodnice, tie majú tiež čiastkové
osobné vedomia. Toto sa mikroskopom overiť nedá. Overiť sa dá,
že jestvuje ľudové tvrdenie o tom, že keď sa pozriete na hubu,
už viac nevyrastie. No toto si pisateľ mnohokrát overoval a skutočnosť
je taká, že keď zoberiete jednu plodnicu, susedná malá hubka o
tom vie, pretože dostala správu cez podhubie o hrúbke jednej bunky ako
cez telefónny drôt. Či by to nefungovalo aj bezdrôvo, na to by sme
potrebovali ďalšie pokusy, ktoré by vylúčili podhubia o hrúbke
jednej bunky. Akoby ešte tých zložitostí nebolo dosť, povie vám
človek ďalšiu lahôdku pre hubojedov a ich priateľov. Huba
podľa vedcov keď je malá, má vraj toľko isto buniek, ako
keď vyrastie. No toto si pisateľ tiež neoveroval, aj keď
jeden mikroskop spravuje. Počítať bunky malej plodnice, a
porovnať ich s počtom buniek po vyrastení, ktoré ale nenastene,
pretože sme hubu nielenže videli , ale jej aj rátali bunky,
no na to , dajme tomu, už dnes nieto času, ani keby zdojil
kozy niekto iný. Takže huba keď rastie, to ako plodnica, tak nemnoží
bunky, ale len nasáva vodu, minerály a ďalšie zaujímavosti, ktoré
mnohým tak chutia. Nie strýkovi zo Spiša, ktorý tvrdí, že huba žiadne
živiny neobsahuje, a "jak ju
zješ, tak ju aj vy.....". No toto si pisateľ
overoval a nie je to pravda. Vykalíš ju zakaždým
inak, ako ju zješ. Trávenie, to je ďalšia záhada. Niektoré huby
sú stráviteľne často, iné občas, niektoré len raz, ale
to netreba skúšať. Niektorí ľudia kopú do húb, o ktorých
si myslia, že sú jedovaté. Predstavte si, že stretnete niekde na ulici
niekoho, koho nemôžete, alebo nechcete zjesť, a za to, že on by
mohol byť pri pokuse o zjedenie jedovatý, alebo nechutný, ho
zabijete kopnutím. To si radšej ani nepredstavujte. No a toto robia
niektorí nevedomci hubám. Dokonca aj tým, čo sú ožraté slimákmi.
Dokonca aj tým, o ktorých vedomejší vedia , že sú jedlé. Aj keby
neboli, tak čo? Nemajú azda právo byť nejedlé odroňmi?
Niektorí tvrdia, že kopaním sa presviedčajú, či to nie je hríb.
Už sa vám niekedy stalo, že kopnete do muchotrávky tigrovanej a ona sa
premení na hríba? No to ešte s tými záhadami
zďaleka nie je všetko. Napríklad iný strýko, ten z Horehronia, a
tam sa chodí na huby s veľkými košmi, hovoril, že huby majú radi
miesta človekom narušené. A toto si človek dlho overoval. Je
to tak. V pralese si na hríby veľmi neprídete. Ale na pasienkoch,
lesoch s občasnými výrubmi, dokonca aj v tých umelých a nechutných
parkoch nájdete takzvané jedlé huby. Ony akoby sa ponúkali. Ale nie každému.
Tie huby, ťažko povedať prečo, akoby chceli byť
zbierané. Ale nie hocako. Oni nás cítia, ale to tak presne, že mohli
by sme povedať, že nás vidia. Oni nás pozorujú.
Včera volal Janko Litvák že bol na hríby v Bernolákove. Človek
mu odpovedal, že chodí na hríby keď ide na záchod. Na východ od
domu hrabina, na sever osičina, na západ brezina a na juh smrečina.
Človek sa šiel dnes vycikať
do breziny a tam boli návnady dubákov, ktoré sa tiahli... skončilo
to troma košmi pravých hríbov, ktoré za celú noc nie a nie dokrájať,
už je ich celý pôjd. Lenže z hľadiska tých húb to bolo naopak.
Hodíme človeku do hlavy a do nosa voňavé vnuknutie, je spln,
po daždi, to on má rád, aj my to máme radi,
nebude cikať
niekde pri drevárni, pôjde sa poprechádzať. Tuto mu hodíme do
breziny zo desať
plodníc a tuto ho čarovnými kruhmi odvábime cez osičinu do bučiny
hrabiny. On bude z toho hotový,
naplní si koše a napíše článok. A dá tam aj také veci,
ako napríklad -- nevyvracajte staré hríby, je v nich naša
budúcnosť, sú tam naše výtrusy, a keď ich prevrátite, tak
zhnijú. Naozaj, viete, ako sa huby
množia? To je ďalšia záhada. Výtrus nestačí. To
sme už predsa skúšali, sadiť hríby, to nejde. Ten výtrus sa musí
prepojiť nejako s predchádzajúcim
rodičovským pokolením, no je to pre nás veľmi zložité. Ale
o tom nabudúce. Vy, ľudia, sa množte ako chcete. Ale určite
naučte svojich potomkov, aby boli k hubám slušní. A keď budú
chcieť odtrhnúť naše plodnice, nech si nác
uctia, nech nás vyprosia, nech za tieto dary poďakujú. -žiari- |
|
