časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná stana

 

ŤAŽKÉ ČÍTANIE O ĽAHKEJ VECI alebo Ani národ ani vesmír sa netlačí v tlači

21.2.2008

Kedysi, za starých časov, teda – v deväťdesiatych rokoch, to bolo tak: buď bol politik, alebo novinár, alebo politikonovinár (okrem politikonovinárov sú už len bulvárni a pár svetlých výnimiek, videl ich niekto niekedy?), teda buď bol národný (latinsky nacionalista), alebo bol kozmopolita (slovensky nadnárodný, presnejšie, vesmírny). Nejako sa príliš nestávalo, aby boli kozmopoliti iní, ako prozápadní. A teda to vlastne ani neboli kozmopoliti, boli to prozápadniari. Západ, to bolo západná Európa (a pre nich nezaujímavá severná) a Amerika (nie celá, len USA a pre západniarov nezaujímavá Kanada). No a ešte Praha, isteže, ktorá tak veľmi chcela byť západ. Ľudkovia cítiaci národne, latinsky nacionalisti (čo nie je to isté, ale niektorí to nerozlišujú, hlavne nie prozápadniari), boli jednoduchšie mysliacimi, akože kozmopolitmi (nemyslíme tým Gagarina), zaškatuľkovaní podľa rodu. Buď ako hejslováci (vekovo neohraničení), alebo ako babkydemokratky (mohli mať i dvadsať rokov, to je jedno). No a kozmopoliti, aby sme boli spravodliví, boli všetci podplatení západom (i národniari majú svoje klapky, len na druhom oku ako prozápadniari, je jasné, prečo cez križovatku dejín musia ísť spolu, treba len správne odhadnúť, kto naľavo a kto napravo). Boli dokonca takí fotografi, ktorí takmer nič iného nerobili, len hľadali na národniarskych stretnutiach nasrdenú babku (plný výkon), rozhnevaného dedka (polovičný úspech) alebo mládenca s účesom futbalového fanúška (keď už nič iné, tak aspoň detský skalp). To išlo najlepšie na odbyt, nepreženieme, ak bez stihomamu povieme, že  na západ. To boli staré dobré časy. Na jednej strane inteligentní prozápadniari, na druhej tí menej mysliaci a viac kričiaci národniari, och, kam sa to tento svet rúti, aké dojemné, mnohým to ostalo až podnes. Čo na tom, že vysokoškoláci tých zaručene inteligentných prozápadniarov vo voľbách a referendách neraz úspešne odignorovali. A že práve vysokoškoláci na blogoch prozápadných novín najviac a nepretržite ostreľujú darebácke sily západnej politiky (tak slovenské slovo ”darebák” sa najnovšie  využíva ako jedno z mála írečitých slovenosloviec v našom  kozmopolitickom slovníku).

            Boli to staré dobré časy, keď dobrí a zlí, inteligentní a neinteligentní, boli tak  ľahko rozoznateľní, och, joj. Nie ako dnes. Čo sa to len s nami porobilo. Už nie sú len dva tábory. Už sú tri. Prozápadný tábor sa rozdelil na dve navýsosť nepriateľské skupiny – prozápadoeurópska a proamerická. Samozrejme, každá si o tej druhej myslí, že je menej inteligentná, západoslovensky povedané,  priblblá. No hlavne nedať zapravdu obom. Bolo by to o to beznádejnejšie, že tá tretia skupina sa  akoby vytráca, alebo povedzme radšej – zlučuje. Žeby iná podoba dvojnosti? To je ako on a on?

            No, v každom prípade, niečo sa stalo. Po približne piatich rokoch novinárskej poprevratovej slobody bola vyše desaťročie kritika západu takmer neprípustná. No a teraz  zrazu novinári opäť píšu nielen o chybách východu a juhu. O Juhoslávii, Rusku, Číne a Araboch sa dá ešte vždy čo-to popísať, tí poslední určite v blízkej dobe o sebe  budú dávať vedieť. Ale po dvoch rokoch hľadania vnútorného nepriateľa (hľadanie siekt na Slovensku bez výraznejšieho úspechu, nemáme ani nového spasiteľa, ako Rusi na Sibíri, ani sektu v metre ako Japonci,veď nemáme ani metro, a ani sväticu s medveďom tu nikto nechce vidieť, úplne stačia tie medvede...) Zrazu sú na  muške  nacionalisti a socialisti (to nie je veľmi objavné) zo západnej Európy (to je veľmi objavné). No a na muške druhej strany sú napríklad    ”americké štátne prepadové komandá  -  kovboji  od buša, ktorí (majú, či ani nemajú čierne kukly, sú zlí, odkedy im ich ukradli zapatovci?) pod zámienkou boja proti terorizmu strieľajú nad ránom v spáľňach  vedúcich náboženských krúžkov, alebo mieria na matky s deťmi, a tie keď sa chcú brániť, odsúdia ich na trest smrti”. No je to nie až tak veľmi upravený citát z eurokozmopolitného časopisu. Zas až tak ďaleko sme nezašli, aby sa nejaký novinárski bystríci horliaci po spravodlivosti spýtovali, prečo  Američania pomohli vybojovať od pre kosovských Albáncov samostatnosť, a na svojich Siouxov v samotnej roztržitosti načisto pozabudli (pôvodní Američania kmeňov Lakota ju naposledy vyhlásili pred Vianocami, nevďačníci, lakontné to samopašné deti naboptnaného strýčka Sama, stále si myslia, že majú veľkého otca na nebesiach, a nie vo Vošingtone, už dávno tam nebol zásah kovbojov z efbíaj).

            No, babka by povedala – jeden čert, druhý diabol. Vlastne sa nič nedeje. Nám však ostáva dúfať, že toto posledné ohnivko reťazca zmien k niečomu ústí. Že konečne už ľudkovia polepení potickými zvratkami umyjú aspoň oči, azda aj telá a duše  v čistej vode. V čistej vode, ktorá tu ešte pramení. A že vzhliadnu, že nie len jeden kráľ, ale všetci kráľovia , a nielen kráľovia, že všetci sme nahí. Že máme holé duše. Že tých politických masiek je priveľa, že nemusí byť stále maškarný ples. Že sme všetci jedna rodina.  

 - člo-                                                                                                         

 hlavná stana