 |
|
|
časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna |
|
|
|
|
|
ŤAŽKÉ ČÍTANIE O ĽAHKEJ VECI alebo Ani národ ani vesmír sa netlačí v tlači |
21.2.2008 |
|
Kedysi,
za starých časov, teda – v deväťdesiatych rokoch, to bolo
tak: buď bol politik, alebo novinár, alebo politikonovinár (okrem
politikonovinárov sú už len bulvárni a pár svetlých výnimiek, videl
ich niekto niekedy?), teda buď bol národný (latinsky nacionalista),
alebo bol kozmopolita (slovensky nadnárodný, presnejšie, vesmírny).
Nejako sa príliš nestávalo, aby boli kozmopoliti iní, ako prozápadní.
A teda to vlastne ani neboli kozmopoliti, boli to prozápadniari. Západ,
to bolo západná Európa (a pre nich nezaujímavá severná) a Amerika (nie
celá, len USA a pre západniarov nezaujímavá Kanada). No a ešte Praha,
isteže, ktorá tak veľmi chcela byť západ. Ľudkovia cítiaci
národne, latinsky nacionalisti (čo nie je to isté, ale niektorí to
nerozlišujú, hlavne nie prozápadniari), boli jednoduchšie mysliacimi,
akože kozmopolitmi (nemyslíme tým Gagarina), zaškatuľkovaní podľa
rodu. Buď ako hejslováci (vekovo neohraničení), alebo ako
babkydemokratky (mohli mať i dvadsať rokov, to je jedno). No a
kozmopoliti, aby sme boli spravodliví, boli všetci podplatení západom
(i národniari majú svoje klapky, len na druhom oku ako prozápadniari,
je jasné, prečo cez križovatku dejín musia ísť spolu, treba
len správne odhadnúť, kto naľavo a kto napravo). Boli dokonca
takí fotografi, ktorí takmer nič iného nerobili, len hľadali
na národniarskych stretnutiach nasrdenú babku (plný výkon), rozhnevaného
dedka (polovičný úspech) alebo mládenca s účesom futbalového
fanúška (keď už nič iné, tak aspoň detský skalp). To išlo
najlepšie na odbyt, nepreženieme, ak bez stihomamu povieme, že
na západ. To boli staré dobré časy. Na jednej strane
inteligentní prozápadniari, na druhej tí menej mysliaci a viac kričiaci
národniari, och, kam sa to tento svet rúti, aké dojemné, mnohým to
ostalo až podnes. Čo na tom, že vysokoškoláci tých zaručene
inteligentných prozápadniarov vo voľbách a referendách neraz úspešne
odignorovali. A že práve vysokoškoláci na blogoch prozápadných novín
najviac a nepretržite ostreľujú darebácke sily západnej politiky
(tak slovenské slovo ”darebák” sa najnovšie
využíva ako jedno z mála írečitých slovenosloviec v našom
kozmopolitickom slovníku).
Boli to staré dobré časy, keď
dobrí a zlí, inteligentní a neinteligentní, boli tak
ľahko rozoznateľní, och, joj. Nie ako dnes. Čo sa
to len s nami porobilo. Už nie sú len dva tábory. Už sú tri. Prozápadný
tábor sa rozdelil na dve navýsosť nepriateľské skupiny –
prozápadoeurópska a proamerická. Samozrejme, každá si o tej druhej
myslí, že je menej inteligentná, západoslovensky povedané,
priblblá. No hlavne nedať zapravdu obom. Bolo by to o to beznádejnejšie,
že tá tretia skupina sa akoby
vytráca, alebo povedzme radšej – zlučuje. Žeby iná podoba
dvojnosti? To je ako on a on?
No, v každom prípade, niečo sa
stalo. Po približne piatich rokoch novinárskej poprevratovej slobody
bola vyše desaťročie kritika západu takmer neprípustná. No a
teraz zrazu novinári opäť
píšu nielen o chybách východu a juhu. O Juhoslávii, Rusku, Číne
a Araboch sa dá ešte vždy čo-to popísať, tí poslední určite
v blízkej dobe o sebe budú dávať
vedieť. Ale po dvoch rokoch hľadania vnútorného nepriateľa
(hľadanie siekt na Slovensku bez výraznejšieho úspechu, nemáme
ani nového spasiteľa, ako Rusi na Sibíri, ani sektu v metre ako
Japonci,veď nemáme ani metro, a ani sväticu s medveďom tu
nikto nechce vidieť, úplne stačia tie medvede...) Zrazu sú na
muške nacionalisti a
socialisti (to nie je veľmi objavné) zo západnej Európy (to je veľmi
objavné). No a na muške druhej strany sú napríklad
”americké štátne prepadové komandá
- kovboji
od buša, ktorí (majú, či ani nemajú čierne kukly, sú
zlí, odkedy im ich ukradli zapatovci?) pod zámienkou boja proti
terorizmu strieľajú nad ránom v spáľňach
vedúcich náboženských krúžkov, alebo mieria na matky s deťmi,
a tie keď sa chcú brániť, odsúdia ich na trest smrti”. No
je to nie až tak veľmi upravený citát z eurokozmopolitného časopisu.
Zas až tak ďaleko sme nezašli, aby sa nejaký novinárski bystríci
horliaci po spravodlivosti spýtovali, prečo Američania
pomohli vybojovať od pre kosovských Albáncov samostatnosť, a
na svojich Siouxov v samotnej roztržitosti načisto pozabudli (pôvodní
Američania kmeňov Lakota ju naposledy vyhlásili pred Vianocami,
nevďačníci, lakontné to samopašné deti naboptnaného strýčka
Sama, stále si myslia, že majú veľkého otca na nebesiach, a nie
vo Vošingtone, už dávno tam nebol zásah kovbojov z efbíaj).
No, babka by povedala – jeden čert,
druhý diabol. Vlastne sa nič nedeje. Nám však ostáva dúfať,
že toto posledné ohnivko reťazca zmien k niečomu ústí. Že
konečne už ľudkovia polepení potickými zvratkami umyjú aspoň
oči, azda aj telá a duše v
čistej vode. V čistej vode, ktorá tu ešte pramení. A že
vzhliadnu, že nie len jeden kráľ, ale všetci kráľovia , a
nielen kráľovia, že všetci sme nahí. Že máme holé duše. Že tých
politických masiek je priveľa, že nemusí byť stále maškarný
ples. Že sme všetci jedna rodina.
|
|