časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná stana

 

"A NAČO?" SLOVENSKÁ POVAHA NEOCEŇUJE EUROVOĽBY (časovka)   

11.6.2009

 

Mnoho politikov a komentátorov vzdychalo, že Slováci prejavili o eurovoľby

mizivý záujem. Vraj je to najväčšia saláma v Európskej únii. A čo ste čakali?

Európsky, pôvodne lóžový, či lobistický projekt, sa cez politicko-podnikateľské

mediálne kanály na nás valil dvadsať rokov. Média od posledného prevratu

opakovane do nemoty agitovali pre Európsku úniu. Kvôli mediálnemu príistupu k Únii

a NATO môžeme povedať, že od polovice deväťdesiatych rokov sa na Slovensku

stlmila až strácala na pár rokov nadobudnutá sloboda slova. Články inak mysliacich

novinárov o tom, že Únia a Nato nie sú nevyhnutné a že môžu byť aj nevýhodné, boli

odmietané aj v takzvaných pronárodných médiach, keďže politický vodcovia aj

"národných" politických smerov sa dohodli, že vstupujeme. Tak sme vstúpili.

Trvalo to niekoľko ďalších rokov, kým sa tak stalo. Máme opäť haldy papierov

, ktoré sme mali za sociku, aj také, čo sme ani za sociku nepotrebovali, a strkáme si

ich do krásnych euroobalov. Babka chová jednu kravku, alebo kozičku, a musí

vypisovať kopu papierov a platiť poplatky, aké tu nikdy neboli. Gazda už nemá

zabíjať zviera doma, lebo podľa únie ho treba pred smrťou stresovať deportáciou a

pobytom v koncentračnom bitúnku. Zložitá sústava európskych grantov dostáva

prírodných a nezávislých gazdov do nevýhodnej polohy. Gazdom nad hlavami

prelietávajú vrtuľníky. Fotia si nás ako zvieratá v zoologickej záhrade. Únia nechce

národ, ktorý by prežil bez jej chemických, klonovaných a ožiarených potravín. Na

Západe jednoduchí ľudia nepestujú tak na záhradkách a nechovajú na

gazdovstvách, ako naši. Na Západe keby zo dňa na deň vypli elektriku a v

obchodoch by sa zasekli pokladne, asi by nastalo rabovanie, ak nie kanibalizmus,

kým veľké časti našej krajiny by mohli byť ešte s utiahnutými opaskami

životaschopné. No fuj, nezávislosť na systéme tu nemá čo hľadať, ani len

pomyslená. Tie vrtuníky, čo nám každú chvíľu prelietavajú nad hlavami, nevedno, či

sú od NATO, alebo od Únie. Aké nám nad hlavami prelietávajú lietadlá, to vedno. V

Sliači prepúšťali slovenských letcov, lebo vraj treba uvoľniť miesta pre americkú

osádku. Veľký brat nás má neustále pod dohľadom. Samozrejme, to všetko je len

zhoda náhodných okolností a vyvinulo sa to akosi náhodne, preto treba bojovať proti

"konšpiračným teóriám". Je to celé akosi iné, než ako sme si to mediálne

predstavovali, vstúpili sme pod západ tesne pred tým, ako sa on potkol. Prepáčte.

Trošku to nefunguje. Naisto máme len to, čo rastie na záhrade, to čo napriek

euroobalom ešte nadojíme. A to sa máme potrhať, aby sme to opakovane

podporovali novými voľbami? A či referendá o vstupe do Únie a Nato neboli fraškou?

Trikrát opakovaný plebiscit v Dánsku, ohňostrojom sa končiaca fraška vo

Francúzsku, ktorá zvíťazila o máčny máčok...

Únia a NATO sú síce dve veci, ale sú si podobné, asi ako východorímska a

západorímska ríša. Amerika a Západná Európa, dve tváre dvojríše s demokratickou

teóriou a pochodom k uniforme, len preboha sa netvárme, že tá uniforma znamená

slobodu. Toto ale Slováci vo vnútri duše nechú. Slovenská povaha vraj nie je , tvrdí

ktosi rozčarovaný z volieb. Predstavte si to, že niekto tvrdí, že slovenská povaha nie

je. To znamená, že slovenský národ akoby nejestvoval. Lenže slovenský národ

jestvuje. Aká je jeho povaha? Či teraz vlastne niečo chce? Ťažko povedať, čo

slovenská povaha chce. Chcú voliči národnej strany naozaj to, čo ich nasrdený

predseda veľkoústy? Určite nie väčšina. Chcú voliči maďarských strán to, čo majú

naplánované ich tajnostkárski vodcovia? Určite nie mnohí. Chceli voliči modrákov,

aby sme pomohli bombardovať Juhosláviu a trápne sa natrepali sa do Iraku? Hm.

Ťažko povedať, aká slovenská povaha je. Ale ľahko povedať, aká nie je. Slovenská

povaha nie je ríšska.

Dalo by sa odhadnúť aj to, čím sa slovenská povaha líši od povahy iných

národov, isteže, to by sme okrem nášho museli hlbšie poznať aj iné národy. Toto

poznanie by umožnilo priblížiť sa k tomu, akou slovenská povaha vlastne je. Lenže to

by naši páni a panie spoza písacích stolov museli zdvihnúť svoje dupy (dupa - viď

národopisný, bližšie neurčený slovník, ktorí v "mienkotvorných" redakciách zväčša

chýba) a vedome vhliadať do krajiny. Z ktorej sa oni odrodili. Do krajiny a jej

obyvateľov, ktorými oni tak pohŕdajú. A vhliadať aj do rodostromu svojich predkov a

prapredkov, ktorí su mnohým tak cudzí. Či už sú korene karpatské, alebo prišli aj

spoza Jordánu, spoza Pádu, alebo Odry, v ich žilách dnes prúdi aj slovenská krv.

Povaha nie je len to, čo je označené vo vedomí slovami, ale aj to, čo je v

podprahu. Nielen v podvedomí pudovom, ale aj v múdrom chovaní, ktoré sa v

niektorých okamihoch môže pri povrchnom pohľade javiť ako hlúpe. Ide o to, ľudia

slova, neostať vo svojich hodnoteniach na povrchu.

Žiarislav, 11. 6. r. 9

                                       

 hlavná stana