časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná strana

Konštantín a Metod zakázali pôvodnú kultúru našich predkov a ustanovili  náboženské prenasledovanie

DRUHÁ STRANA „SVäTEJ“ MINCE

Odrezané nosy, ostrihané hlavy, predanie do otroctva a zhabanie majetkov v prospech  cirkvi

21.11.12

Na pôvodnom návrhu pamätnej mince mali Konštantín a Metod nad hlavami svätožiary. Európska komisia a niektoré členské štáty EÚ, v rámci pripomienkového konania, žiadali svätožiary a  náboženské symboly stiahnuť z návrhu mince v prospech náboženskej neutrality.

Prekáračky o tom, či Európska únia má, alebo nemá právo hovoriť do mincí vydávaných Národnou bankou Slovenska, môžeme vidieť vo dvoch rovinách: politicko-štátoprávnej a duchovno-filozofickej. Z hľadiska štátoprávneho sa Slovenská republika vzdala svojej politickej i hospodárskej nezávislosti vstupom do Európskej únie a zrušením svojej meny v prospech eura. Z tohto hľadiska má Európska únia v pracovnej náplni aj schvaľovanie pamätných mincí „svojich“ národných republík.

Druhá stránka veci je duchovno-filozofická. Boli to práve Konštantín a Metod, ktorí zlúčili štát s cirkvou. Oni štát nezaložili, len ovládli. Koncom prvého tisícročia sa naši predkovia nemohli vyhnúť cirkevným vplyvom, podobne, ako v dvadsiatom storočí komunistickým. Dnes stále prevláda cirkevné vysvetlenie dejín, tak, ako v komunizme prevládalo komunistické vysvetľovanie. Podľa cirkevného vysvetľovania dejín tu bolo nejaké temno a vierozvestcovia nežne nazývaný ako solúnski bratia sem priniesli svetlo, sväté písmo a vieru v Boha. Na túto vec však je možný aj iný pohľad ktorý by si mohli naši občianski bratia (s láskou k blížnemu) prečítať.

PROROK NEZNAMENÁ VÝPALNÍK?

Kniežacie politické zriadenie jestvovalo na Slovensku v deviatom storočí zároveň s pretrvávajúcou  rodovou spoločnosťou a jej vžitými zákonmi. Predkovia žili v občinách a  ich život bol presiaknutý pôvodným prírodným duchovnom. Táto náboženská kultúra jestvovala súbežne s vedomectvom, ktoré vedomým spôsobom vysvetľovalo duchovné a prírodné javy, v tej dobe ešte neoddelené. Kniežatá spravovali územia národov (podľa cirkevného vysvetlenia kmeňov a národmi sa stali až po prijatí „univerzálneho“ náboženstva). Kniežacia moc bola ešte sčasti závislá na rozhodnutí predstaviteľov rodov a občín. Kniežatstvá boli čoraz častejšie vystavené výpalníckym prepadom takzvaných kresťanských štátov , ktoré sa spájali proti národom, čo odmietli vlády cirkvi a niektoré z nich boli časom ako „pohanské“ aj vyhladené.  Ako napríklad desiatky kmeňov polabských Slovanov v dnešnom východnom Nemecku, napádaných v križiackych vojnách hlavne takzvanou Svätou ríšou Rímskou národa nemeckého“ - známa je napríklad 2. krížová výprava - "Venedská". O tomto slovanskom holokauste drvivá väčšina našich kresťanských spoluobčanov ani len netuší. Slovanské kniežatá na území našich predkov už predtým rýchle pochopili, že ak nechcú byť vystavení "kresťanským" vojskám (spolu s kráľom, či kniežaťom viedol obyčajne vojnu aj biskup), musia prijať „kresťanstvo“ dobrovoľne. Nitranské knieža Pribina to aj urobil, ale iná mocenská páka jeho krst neuznala. Možno aj preto, že neplatil dostatočné „odvody“ do tej správnej štruktúry. Príznačný list napríklad napísal už ako biskup sám Metod  vislanskému kniežaťu. Vislania sídlili v samosprávnom kniežatstve severne od Slovenska a v tej dobe odmietali vládu cirkvi, na čo kruto doplatili.  Metod „pohanskému kniežaťu“ píše: Bolo by dobré, synu, keby si sa dal pokrstiť z vlastnej vôle, aby si potom nemusel byť pokrstený násilím v zajatí a inej krajine (!). Veď si na mňa ešte spomenieš“, píše Metod. *¹ Ak sa niektorým čitateľom zdá, že Metodov list pôsobí ako výpalnícky, tak v Moravsko-panónskej legende je Metodov list označený za prorocký (!). Podľa legendy samotnej potom Metod nahovoril Svätopluka, aby napadol vislanské kniežatstvo, čo sa aj naozaj stalo. Že vypálenie Vislanov bolo potom sprevádzané ukrutnosťami, dokladajú aj poľské zdroje. Metod, ktorému silou-mocou niektorí kreslia svätožiaru, nebol obzvlášť jemnocitný pri šírení svojej náboženskej ideológie ani k nášmu domácemu obyvateľstvu.

ZHABALI MAJETKY, PREDALI DO OTROCTVA

Toľkokrát ospevované hlaholské písmo, ktoré zo starších vzorov vyvinuli solúnski „misionári“ sa poprvýkrát zjavilo, a to je symbolické, práve v prvom doloženom totalitnom zákone na našom území. Ide o Súdny zákonník pre ľud. Tento zákonník už od svojho prvého článku zavádza do denného života našich predkov náboženské prenasledovanie väčšiny, udržiavajúcej pôvodné duchovné hodnoty, nábožensky neznášanlivou menšinou, ktorá ovládla štát. Tento duchovný prevrat, sľubujúc panovníkovi kopu výhod, od moci, cez potomkov až po bohatstvo a víťazné vojny, uskutočnili práve Konštantín a Metod. Hneď prvý článok, ktorý je pripisovaný Konštantínovi, stojí: „Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná božiemu chrámu so všetkým majetkom ktorý patrí pánom v tejto dedine“.*² V preklade  do občianskeho jazyka  to znamená, že zákon priniesol pohromu takmer všetkým dedinám, kde Sloveni uskutočňovali pôvodné duchovné obrady, ako výročné sviatky, osobné obrady i príležitostné, často uskutočňované na božištiach (svätohájoch i vŕškoch), pri posvätných stromoch a studničkám (ľudská obeť na našom území nikdy nebola dokázaná, ak neberieme do úvahy neskoršie inkvizície). Tak týmto obciam (občinám), teda takmer všetkým dedinám v krajine,  mohla podľa tohto zákona zhabať majetok cirkev podľa svojej úplnej ľubovôle. O reštitúciách v tomto smere pochopiteľne nikdy nik nehovoril.  Takto prišla na našom území cirkev doložene ku svojim prvým majetkom. To, čo nazývajú cirkevný predstavitelia ako pohanstvo, je pôvodná  staroslovienska duchovná kultúra, ktorú mali úplne všetky vtedajšie dediny a cirkev sa po prevrate šírila cez kniežacie dvory na vidiek len postupne. Ale zato neúprosne a kruto . Pohan znamená po latinsky dedinčan. A toto slovo sa s hanlivým významom používa dodnes a to nesprávne. V ďalšej vete sa píše: "Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy, nech sa predajú so všetkým svojim majetkom a získaný výnos nech sa dá chudobným." *³ Takýto nežný výklad znamená v dobovom jazyku zhruba toto:  Duchovní pôvodného vyznania, i ostatní účastníci obradov pôvodného duchovna, nech sú predaní do otroctva. Získaný výnos aj so všetkým ich majetkom nech sa dá cirkevníkom.

ODREZAŤ NOS, VYHNAŤ ŽENU...

Že medzi kresťanstvom a cirkevníctvom vidíme určitý rozdiel, znalci dejín iste chápu. Po ranných kresťanoch, arianoch,  íro-škótskych rádoch, franských katolíkoch predstavovala byzantská misia Cyrila a Metoda už aspoň piatu vlnu šírenia kresťanstva k Slovanom a mnohí misionári predchádzajúcich vĺn doložene tiež hovorili slovanským jazykom, nič iné im neostávalo. Napriek nesporným zásluhám Konštantína a Metoda v oblasti jazykovedy sa ale vráťme k ich totalitnému zákonníku.

Podľa tohto zákonníka ďalej má byť predaná aj otrokyňa, ktorá „zhrešila“ a peniaze z jej predaja majú dostať „kresťania“. Ďalší doklad o obohatení sa cirkevníkov na obchode s otrokmi.  

            Pohlavné zvyklosti  a mravy Slovenov sa líšili od zákonov byzantskej cirkvi. Napríklad podľa staroslovanského zvyku sa (na Slovensku až do až do 20. storočia) vyžadovalo predmanželské milovanie, čo bolo v rozpore s cirkevnými predstavami, často spojenými s kupčením rodičov s deťmi nielen v oblasti majetku, ale aj vierovyznania. Aby boli rozdiely jasné a viditeľné, zákonníci Konštantín a Metod s Rastislavom nariaďujú previnilcom odrezať nosy. Čo sa iste aj neraz  dialo. Hladovanie, vylúčenie z bohoslužieb a vylúčenie „pohanov“ mimo stola „aby jedli so psami“ oproti tomu nie je až taký ťažký trest. V 9. Storočí sa v bojoch zabíjali hlavne muži, nie ako dnes. Takže bolo viac žien. Ak žene padol muž, podľa slovanského zvyku sa patrilo, aby brat mŕtveho ponúkol vdove manželstvo, pokiaľ si ona nezvolí iného. Takýto muž sa potom musel starať, často i v núdzi (predstavme si život v polozemnici v dvadsaťstupňovom mraze) o dve ženy a o svoje aj bratove deti, ktoré mal podľa rodových zákonov  vychovávať ako svoje. To bol jeden z dôvodov „mnohoženstva“.  „Solúnski bratia“ aj toto samozrejme zrušili. „Kto má dve manželky, nech vyženie tú, ktorú si vzal neskôr, aj s deťmi. Potom nech ho zbičujú a kajá sa sedem rokov“... *^4. Paradentóza a podvýživa z násilného pôstu teda nebola ani zďaleka takým krutým trestom, ako vyobcovanie ženy s deťmi, čo bol v podstate takmer trest smrti.  Aj keď kostol sa plnil vďaka zhabanému a teda nakradnutému bohatstvu, vziať z neho niečo bolo isteže trestané – taký nech je „palicovaný, ostrihaný a vyhnaný z krajiny ..."

 Isteže, môžeme povedať, že vtedy boli kruté časy. Áno, boli. Ale aj tak by sme mali zvažovať, komu prilepíme nad hlavu krúžok svätosti.

ZAKÁZALI AJ KOLEDY

Pôvodné posvätné miesta isteže boli plienené a vyrubovaním posvätných stromov sa mohol pochváliť i sám Metod. O tom, že ničenie pôvodnej duchovnej kultúry bolo naozaj rozsiahle, svedčí napríklad aj zákaz vtedy ešte nepokresťančenej  koledy: "Ak niekto chodí v prvý deň januára na koledu, ako to prv robili pohania, nech sa kajá 3 roky o chlebe a vode", nariaďuje prvú známu cenzúru na našom území Metod v "Ustanovení svätých otcov" *⁵. Podľa samotného názvu tejto najstaršej cirkevnej pamiatky sa zdá sa, že mu "svätosť" vyhovovala už za života.

Dielo týchto dvoch solúnskych misionárov je teda od základu presiaknuté totalitným pohľadom na svet a je spojené so šírením náboženskej neznášanlivosti. V Napomenutí vladárom nariaďuje arcibiskup Metod vladárom šíriť svoju náboženskú ideológiu a potláčať pôvodné duchovno s odôvodnením: "Lebo niet inej spojitosti medzi svetlom a tmou a medzi synmi svetla – kresťanmi – a pohanmi“. *⁶ Takto určuje Metod na našom území (a na vyše  tisíc rokov to aj tak je) občianske rozdelenie spoločnosti na dve nezmieriteľné, i keď prelínajúce sa skupiny – na „vyvolených“ cirkevníkov a „pohanov“. Tento prístup viac súvisí so starozákonným pohľadom na svet, ako s Ježišovým učením.  Ide vlastne o nenávistnú ideológiu. A vieme, že iné nenávistné ideológie sú dnes protizákonné. Metodova nenávistná ideológia sa so svojou „svätožiarou“ takmer premietla do pamätnej mince Slovenskej republiky. A to muselo prísť zvonku, že s tým niekto nesúhlasil. Asi že ani nikoho nenapadlo o tom vopred verejne diskutovať.

Slovenská ústava má tiež silnú schizofrenickú črtu. Hneď v úvode takmer jedným dychom deklaruje občianske princípy, podľa ktorých sú si všetci občania rovní bez ohľadu na náboženstvo a súčasne sa viaže na Cyrilo-metodské dedičstvo, ktoré túto občiansku rovnosť priamo vylučuje. To, že máme aj sviatok Cyrila a Metoda a musíme ho svätiť, je pre mnohých podobne nepríjemné, ako keď niekedy bol sviatok Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Niektorí obhajujú zákonník totalitný Cyrila a Metoda tým, že ich mrzačiace tresty boli „jemnejšie“, ako upaľovanie a iné tresty smrti v Byzancii, kde bol vzor ich zákonodárstva. Áno, je to tak, ale to neznamená, že by sme tieto tresty mali schvaľovať. Aj česko-slovenské politické väznice a uránové bane boli jemnejšie, ako sovietske gulagy niekde na Sibíri. Ale to neznamená, že by sme ich mali svätiť.

VEDOMIE NÁS OSLOBODZUJE

Po cyrilo-metodskom prevrate, ktorý bol uskutočnený za Rastislava, bol Rastislav  oslepený, „solúnski bratia“ vyhnaní a niektorí ich žiaci predaní do otroctva, podobne, ako predtým predávali do otroctva oni iných. S majetkami cirkvi to skončilo podobne. Takto sa koleso dejín krúti a nič sa už úplne nevráti. Len ľudská nevedomosť sa stále vracia a my sa musíme stále vzdelávať, aby sme sa stali vedomejšími a vzhliadali k pravde. Lebo ani tisíckrát opakovaná lož sa v skutočnosti pravdou nestane.

Je úplne dojemné, ako niektorí stavitelia svätožiar protestujú proti bruselskej „cenzúre“ mincovníctva a operujú pritom „Chartou základných ľudských práv“ . A čo základné ľudské práva tých, pre ktorých znamenala cyrilo-metodská diktatúra v skutočnosti stromoborectvo našej pôvodnej kultúry? Náš kultúrny rodostrom a ani rodostrom Európy sa kresťanstvom ani nezačína a ani nekončí. Kresťanstvo je len jednou z jeho vetiev a vetva nemôže byť viac, ako strom.

ŽIARISLAV, 21. 11. 2011

Zdroje: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Slovensko očami cudzincov, Literárne informačné centrum Bratislava, 1999, R. Marsina, J.Steinhübel, J.Lukačka, J. Paulíny

zdroj - obrázok: www.sme.sk

21.11.12 Otvorený list Žiarislava  O potrebe náboženskej rovnosti občanov

podobné články:

19.5.12 Parlamentná miestnosť pretláčajúca bibliu nemôže byť meditačnou  miestnosťou pre všetkých MEDITÁCIE V NR SR?

 hlavná strana