Zimný Slnovrat je čas, keď sa začnú dni opäť predlžovať a noci skracovať. Staroslovanskí vedomci tento čas pozorne strážili. Často bol určený tieňom Slnka vrcholom kopca vrhnutým na presne vztýčený kamenný obelisk. Na Morave bola dokázaná slnovratová poloha niektorých staroslovanských chrámov stojacich na pôvodných posvätných miestach. Podľa slovanského duchovna sa na Slnovrat znovuzrodí slnečné božstvo - slnečný syn Svaroga - boha nebeského ohňa. Ten môže byť označovaný ako Svarožič, Dažbog, alebo iným zástupným menom pre vlastné - obrodené Slnko. Sviatok bol dôležitý z hľadiska duchovného, prírodného, spoločenského i hospodárskeho.

Sviatky zimného slnovratu mali 4 hlavné obrady:

SLNOVRAT

Obrad samotného vítania Slnovratu, ktorého súčasťou je pálenie kmeňa (badniaku). Zo slovenského národopisu aj literatúry vieme, že tomuto obradu predchádzala noc pred Kračúňom (najkratším dňom v roku), ktorú predkovia "merali" - teda v túto noc nespali, stretávali sa, uskutočňovali duchovné úkony. Od Slovenov prijali označenie slnovratového zlomu za názov Vianoc aj Maďari - Vianoce označujú ako Karácsony (Karáčoň) a Rumuni (Kracůn), ktorí vstrebali mnoho slovanských území, v Sedmohradsku, Vlachoch a inde. Obrad pálenia kmeňa po cirkevných zákazoch postupne zanikal.

OSEŇ

Druhým veľkým slnovratovým obradom bol Oseň. Názov súvisí so slovom "osievať" (obradne zrno). Obradným veršovaním, ktoré pretrvalo dodnes, bol sprevádzaný plodonosný obradný úkon, ktorý bol ešte donedávna pri každej vianočnej (slnovratovej) návšteve nutný. Dnes to pretrváva zväčša len v úpadkovej podobe - stručne a bez veršov. . Poznáme tie veršované priania, ktorými sa má privolať... na poli úrod, pri dome príplod...alebo ...vinšujeme vám na Vianoce, aby ste mali 4 ovce, 4 barany, to je kŕdel neslýchaný... - v tejto veršovanke vidíme slnovratovú čarovnú štvorku, ktorá sa kedysi písala ako + a bol to vlastne znak slnka - jeho 4 strán). Obradné rozosievanie zrna malo priniesť v podobe hospodárskeho čara (vedecky povedané - hospodárska mágia) naladenie domu a rodiny, či rodov na dobrú úrodu rastlinnú i na dobré rozmnoženie statku, ale i na pokračovanie ľudských rodov (...a do roka proroka...čím sa privolávalo narodenie dieťaťa). Pozostatkom tohto pôvodného obradu Oseňa sú dodnes jestvujúce priania (vinše) s prastarými veršovankami, ktoré boli základom obradovej reči. Samotné dávanie darčekov má taktiež pôvodné korene - obradné rozosievanie zrna, pečenie kolového koláča (teda nie kockáča, ale koláča v tvare Slnka), tieto obetné dary našli novodobé miesto v podobe darov pod stromčekom, ktorý tiež nie je kresťanským prvkom, o tom potom. Tak, ako je doložený žrecký dožinkový obrad u polabských Slovanov (dnes už vyhladených), práve tak je doložený slnovratovo-vianočný obrad, keď gazdiná na štedrý večer sa opýtala spoza misy koláčov ostatných členov rodiny, či ju vidia. Keď oni odpovedali, že áno, tak gazdiná vyriekla: Nech je o rok na stole toľko koláčov, aby ma spoza nich nebolo vidieť!. V starej dobe je doložený tento vedomecký obrad s kruhovým koláčom.

 HRA - KOLEDA

Tretím Obradom bola obradná obchôdzka ducha predkov (Starého) so štyrmi strážcami slnečných strán a so znázornením slnečného dieťaťa - znovuzrodeného Slnka  (takzvaná betlehemská hviezda mala pôvodne tvar svargy (svastiky). Táto obchôdzka sa v cirkevných zápisoch označuje rímskym názvom ako "koleda", týmto názvom sa slnovratová hra neskôr označuje aj v ľudovej reči. A cirkev, v tej dobe ešte žiadne "Vianoce" nejestvujú, tento obrad koledy zakazuje. Totalitný Metodov zákon známy ako "Ustanovenia svätých otcov" (2. pol. 9.storočia, Veľká Morava) zakazuje násilne pokrsteným Slovenom koledu, vtedy chápanú ako novoročnú, slovami: "Ak niekto chodí v prvý deň januára na koledu, ako to prv robili pohania, nech sa kajá 3 roky o chlebe a vode" (*¹). Paradentóza, či podvýživa  však nie je jediným donucovacím prostriedkom novozavedeného totalitného náboženstva. V "Súdnom zákonníku ľuďom" stanovuje Metod zákonodarca za pôvodné duchovno predanie občiny (mnohí historici sa domnievajú, že tento výraz značí predanie do otroctva)  a zhabanie majetku celej občiny v prospech cirkvi: Každá dedina, v ktorej sa konajú obety pohanské, nech je odovzdaná božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí pánom v tejto dedine)(*²). Slovanské obete spravidla znamenali položenie zrna, či kaše ku stromu, na kameň, či do studničky. Horehronský vianočný ozdravný  zvyk sa napája práve na tento obrad obetiny studničke. Do nádoby s vodou sa vhodia (obetné) mince a potom sa v tejto vode rodina umyje. Mince na dne fontán sú práve podvedomým zvykom napájajúci sa na obrad obetiny studničke. Obetiny predkovia už mohli konať len v chráme (kostole), kde sa obeta nazýva oferou. Obetiny nezostávajú vo zvončeku ani ich nevyzobajú pod stromom vtáky (čo znamenalo prijatie obete), ale ich berie ľudská ruka. Slnečné dieťa je vymenené za postavu Ježiška a takto je koleda nakoniec povolená.

 PLES
Štvrtým obradom Zimného Slnovratu je ples, teda veselica, oslava, hody. Názov súvisí so slovom "plesať".  Pozostatkom tohto obradu sú dnešné novoročné plesy. V starej dobe bol ples spojený s hodovaním a hlavne s hudbou, hrou, so spevmi, tancami. Iný názov pre ples sú hry - staroslovansky "igry", z toho pochádza slovo "igric" (pôvodne obradník, neskôr ľudový herec).  Obľúbenými hudobnými nástrojmi boli bubny, rôzne píšťaly, ozembuchy a v starých záznamoch je časté tlieskanie rúk. Tanečníci používali obradné masky, ktoré mali svoj význam. Samozrejme, dobový kresťanský mních v tom krásno nevidel veru: "prázdne stíny volajíce a škrabošky majíce na tvářích, tyto všechny ohavnosti a jiné bezbožné vynálezy vyplenil ten dobrý kníže...(*³) spomína samozrejme zaujato český mních  zásahy kniežaťa  Břetislava proti pôvodnému duchovnu v Čechách koncom 11. storočia. Dnešné plesy sú vlastne úpadkovým pozostatkom týchto staroslovanských plesov. Na dnešných plesoch však už masky buď chýbajú, alebo sú nerozoznateľné od bežných večerných ústrojov, prípadne - ak sa nejaké masky vyskytujú, nemajú už obradný význam, ples sa mení z ľudovej obradnej hry - zábavy, na panskú kratochvíľu. V 20. storočí sa vracia do dedinského prostredia, avšak už v podobe neobradnej, či nevedomej, ako jednoduchá ľudová veselica.

TISÍCROČIE ZÁKAZOV

Spomenuté prvé doložené zákazy na území staroslovenských predkov a ani ďalšie zákazy však pôvodné duchovné hodnoty, sviatky a obrady vykoreniť nemohli. Po Metodovi zakazujú aj uhorskí králi, Belovia všelijaký, tiež katolícki hodnostári a evanjelické synody, ktoré zakazujú nielen „pohanské“ vianočné zvyky a tance, ale dokonca aj niektoré farby odevov (klerikom obradnú červenú i zelenú) (*⁴).Ešte v období neskorého stredoveku máme zaznamenané sťažnosti o tom, ako obyvatelia Horného Uhorska (Slováci) v čase vianočných sviatkov v kostoloch spievajú a tancujú v maskách...  .

S veľkou silou hlavne v období rekatolizácie udrela cirkev na prežívajúce pôvodné duchovno. A to nie len zákazmi, ktoré neboli až tak účinné, ale premenovaním svätostí a prevrátením významov dávnych pravzorov a znamení (archetipov a symbolov). A tak duch predkov – Ded - je už v predslnovratovej obchôdzke vymenený za Mikuláša (to i v pravoslávnej cirkvi). Pôvodná koleda postavená na úcte k Slnku, predkom a rodu je načisto pretextovaná a scenár obradnej hry je prekrútený. Duch predkov – Starý – je zosmiešnený, v kolede je zbavený potomstva (z ducha predkov sa snažia urobiť starého mládenca) a obradníci ho proti všetkej úcte k predkom v duchu vnucovaného náboženstva kopú do zadku, hádžu o zem a nútia ho a šikanujú, aby sa poklonil Ježiškovi a odovzdal mu obetiny. Slová ako „Kristus pán“ sú do koledy niekedy až okato nasilu dosadené namiesto nového, práve znovuzrodeného Slnka  (Nesieme capka ako baranka do neba, aby ho prijal, o pomoc bíjal Kristus pán - slnovratový tanec, Hnilec). Pretextovaná a prekrútená koleda už zakazovaná nie je. Samotné narodenie Krista sa z januára presúva na Slnovrat (štedrý deň je na tretí deň po slnovrate zimnom, takisto ako Jánske ohne sú na tretí deň po slnovrate letnom, tie tri dni sú v súlade s obyčajom pôvodným).

SLNOVRATOVÝ RODOSTROM

Dávne znamenie posvätného stromu, či rodostromu sú vetvičky, ratolesti z neho do domu prinesené, tak, ako si ich predkovia nosili zo svätohájov (viď zvyk pútnikov na Mariánskej hore v Levoči, čo podľa "pohanského zvyku" schádzali do dolín ovešaní dubovými halúzkami) My tu vieme, že vetvičky zo stromu v dome znamenali (symbolizovali) celý strom a jeho rodovú podstatu. Neskôr, v období úpadku pôvodného duchovna, je prinesený celý stromček (protestantský zvyk z Nemiec), najprv zavesený na stropnú hradu, neskôr postavený podľa vzoru mája.  Avšak  pôvodne je ozdobený, tak ako kedysi vetvičky,  ako obetný strom - obetnými stužkami, plodinami (jabĺčka a orechy si na vianočnom stromčeku pamätám ešte z doby starých rodičov). A pod tento odznak rodostromu sú kladené obetné dary aj pre ľudí, pre blízkych. Tento zvyk určite nepochádza z Izraela a dodnes sú obetníci podľa slovenských „betlehemov“ hôrny chlapci – valasi, teda nie nevoľníci a okolo znovuzrodeného božstva sú smreky a nie palmy. Na rodové základy tohto sviatku nadväzujú dnes už nám neznáme mládežnícke vianočné hry uskutočňované v období Kračúňa, ktorých cieľom je piesňami, ale aj veršíkmi, zvláštnymi tancami a pohybmi upútať pozornosť na plodivosť (podrobne ich popisuje krivánsky staršina Ján Lazorík). A nakoniec, ani Starý - duch Rod, vo vianočno-slnovratovej kolede nie je neplodný, ba práve naopak. Na moravskom Slovácku sa musí so ženami obradne váľať v snehu, po tom, ako ich s dreveným obradným papekom náznakovo plodonosne poklepkáva. V Kokave nad Rimavicou Starý dodnes pri obchôdzke tancuje so ženami čosi ako váľaný tanec a pritom vydáva zvuky podobné ako rujný cap. Obradné privolávanie plodivosti bolo dôležitou črtou slnovratových hier, pretože rod prežil, len keď sa rodili deti.  Rodovosť v zmysle osudovosť je viditeľná  na južnoslovanskom označení bájnych bytostí známych ako „Rodžanice“, ktoré sa spájajú ako bytosti osudu so sviatkami zimného Slnovratu. Čo môže súvisieť s našim kračunským veštením. Južnoslovanské označenie slnovratovo - vianočného sviatku ako  Božic je odvodené od staroslovanského slova Bog, pričom Boh nijako nesúvisel s Bibliou, ale toto pôvodné slovanské a indoeurópske slovo bolo použité s trocha iným významom pri preklade biblických predstáv. Na Západe sú sviatky tieto odvodené od Krista - napríklad anglické Christmas.

SLNOVRATOVÝ  VENIEC

Slovenský názov Vianoce a český názov Vánoce sú nie celkom jasné. Väčšina vedeckých autorov toto označenie  odvodzuje z nemeckého - Weihnachten (veľká, či svätá noc), čo je celkom možné, pričom to je označenie pre dlhú - posvätenú slnovratovú noc (spomeňme si na slovanské obyčaje merania slnovratovej noci). Tvar slova a hlavne koncovky však napovedá o možnom prechýlení významu slova do slovanského významu. Naprílad český autor Zděnek Váňa poukazuje na podobnosť slova Vánoce so zimnou fujavicou - česky "vánice". Pre nás by mohlo byť zaujímavé vychutnať  si básnickú  podobnosť slova Vianoce s nárečovými označeniami malého venca -  vianok, vianeček... Práve vienok zo smrekovej chvojky totiž býva zavesený pred Slnovratom dodnes na dverách. Slnovratový venček, podobný obradnému venčeku májovému, so štyrmi stužkami má zvýraznené štyri strany Slnka, ktoré pôvodne znázorňuje. Neskôr bol síce prekrstený na "adventný" ale jeho podstata zjavne pochádza zo starej obradovosti, naznačujúcej očakávanie slnečného znovuzrodenia.  Takisto aj ako slnovratový tanec štyroch strážcov strán so skríženými ozembuchmi v pravotočivom pohybe v dnes už „kresťanskej“ kolede, ktorá je choreograficky založená na pôvodnej svarge (suastike), a nie na trojjedinosti, či inom kresťanskom symbole . Pripomeňme, že kresťanský kríž má šibeničný tvar a nie je rovnoramenný v kruhu, ako pôvodný prakríž. Kríž prevzala cirkev z pôvodného európskeho duchovna až v 4. Storočí, dovtedy používala rybu, či znamenia písmen. A potom sa stalo  rodné duchovno prenasledovaným. Cirkev sa stala Rímom a národy pôvodného vyznania sa stali utláčanými.

Tisíc rokov cirkevného útlaku však zďaleka nemalo takú silu ako mediálna zvôľa modernej doby. A tak keď budete pozerať halyvudské filmy a príhovory tých, čo popierajú a hania našu pôvodnú kultúru a rodné duchovno, nezabudnite, že pravda žije, aj keď ju nevidno. Slnko žije aj v noci. Netreba pritom strácať schopnosť rozlišovať a mýliť si ušľachtilé Ježišove snahy so snahami o mocenskú svetovládou. Popri totalitných náboženstvách presvedčených o svojej „vyvolenosti“ žíjú vo svete aj duchovné prúdy, ktoré nepopierajú slobodnú podstatu ľudskej duše. Im patrí slnečné znovuzrodenie. Je čas naučiť sa žiť v duchovnej slobode, ale aj v skutočnej úcte k hodnotám, ktoré sa nedajú zakázať.

Takže - Vianoce sú našim sviatkom, a to sviatkom slnovratovým. Každý si ho môže zariadiť podľa svojho cítenia.

Boh-daj aby nám tento Slnovrat priniesol skutočnú obrodu.

 
Slnko v duši praje
Žiarislav 23. 12. 2011

 

 

*¹,*²   Slovensko očami cudzincov, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II., Literárne informačné centrum Bratislava 1999

*³  Kosmova kronika česká

*⁴  Ľudové masky - Martin Slivka, Bratislava 1990

 

podobné články:

Sú Vianoce pôvodným slovenským sviatkom? JE NAČASE VIDIEŤ PRAVDU

 

Vianoce - Zimný slnovrat - Slovanská kultúra http://www.ved.sk/clanky2/SlovKultura.htm

 

Výzva na uznanie našich pôvodných sviatkov TU