časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná strana

Keby sa euorofondy zastavili, možno by nám to prospelo a vysoký komisár by spľasol

Krajiny V-4 bubulák z Únie nevyhodí 

Slavomír Letanovský píše:

25.2.16

Obviňovanie národov a ich predstaviteľov z toho, že nechcú prijímať prisídlencov, ktorých prilákala v nemalej miere nemecká kancelárka Merkelová na základe vlastného rozhodnutia bez porady v kruhu národov, to je slaboduché. Každý predstaviteľ národa je za neho zodpovedný a za Európsku úniu je zodpovedný len v miere, v ktorej to bolo s národným štátom dohodnuté. Ani o chlp viac. A o to menej, o čo menej to politické vlády prerozprávali s vlastnými občanmi. Občania národných štátov napríklad nemôžu niesť zodpovednosť za zákulisné dohody ich zvolených, či nastrčených predstaviteľov.

Najnovšie – a to nie je len prípad talianského preméra Renziho - pripomínajú niektorí zo západu Európskej únie Vyšegradskej štvorke, že niektoré krajiny dali do eurofondov menej, ako z nich prijali. Ale ak by šlo o krajiny V-4, tak je to ale sprostá lož pozostávajúca len z prepočtov bankárskych kruhov. Krajiny V-4 dali okrem peňazí svoj zemespoločenský, a teda geopolitický priestor, ktorý vysoko prevažuje význam tých neistých, na vode a rope plávajúcich Eur, ktoré si ktosi kdesi o nás bez nás prepočítava, pričom počet vstupov a výstupov v prípade Slovenska a Česka už nie dnes je až taký nepomerný. Keďže národné majetky sú už dosť vytunelované a štáte hospodárstvo na západný spôsob pomerne zavedené. Mediálne je priestor Slovenska, Česka a ďalších prijatých krajín na sedem z ôsmich chápadiel nechutne ovládnutý nadnárodnými kapitálovými chobotnicami, podobne, ako aj priestor bezpečnostnej ochrany a strategických surovín. Nehovoriac o obchode v ďalších odvetviach, ktoré predstavujú rozšírenie západného priestoru. V dobe, keď už „naše“ vodovodné siete a mnohé priehrady vlastnia nadnárodné páky s nejasným pozadím, v dobe, keď ropné kruhy „Atlantiku“ odpočúvajú európskych predstaviteľov, podozrivých z enviromentálnych aktivít, v dobe, keď „ropáci“ riadia ropné vojny a vyháňajú, lákajú a umiestňujú vysťahovalcov, v dobe, keď už krajiny V-4 stoja prinajmenšom na prahu koloniálnej podriadenosti, sa niektorí nerozpakujú vyhrážať zastavením eurofondov. Lenže toto je len sprosté vydieranie. Ale dobre. Tak na rovinu, povedzme si, čo by sa azda stalo, keby sa eurofondy naozaj zastavili.

Keby sa eurofondy zastavili:

1. „Tretí sektor zjednodušenej západnej ideológie“ v prvej i druhej vlne by stratil zdroj príjmov. Napríklad také "nórske fondy" - vieme, že Nórsko má u tvorcov európskych peňazí záporný úrok, a tiež iné zdroje chlebodarcov „veľkého brata“, to celé by mohlo padnúť ako domček z karát a „priatelia“  virtuálnej banky by sa museli obzerať po inej práci.

2. Národné štáty by sa vo vybudenej snahe o sebazáchovu museli viac spoliehať na vlastné hospodárstvo a menej napríklad na dovoz siete supermarketov nadnárodných pák plynúci z celého sveta. Zrazu by mali domáci výrobcovia prirodzenú výhodu a dovoz z ďaleka by bol, jak sa v prírode patrí, prirodzene nevýhodný.

3. Národné štáty by v ochrannom chode mohli viac pestovať svoju kultúru, kozmopolitná kultúra by isteže naďalej žila, a nemala by zďaleka takú bezbrehú podporu. Kultúrna rôznosť – miestna a národná svojeť, kultúrna „biodiverzita“ na svetadieli, by vzrástla.

4. Invázna vlna náboženských zanietencov, ktorí považujú ženy za menejcenné a psov a svine za nečisté bytosti, by žila len v priestore, ktorý sa jej podarilo v minulosti obsadiť, v našich európskych priestoroch by sa nerozšírila . Je možné aj to, že pri určitej zmene pomerov by sa nielenže nerozširovala, ale tento priestor okupovaný na úkor panteistických a kresťanských kultúr by poklesol .

5. Keby sa prítok eurofondov a odtok nášho hmotného a duchovného bohatstva zastavil, klesla by aj nepriama korupcia a nemali by nás už čím vydierať. Takže by už nemohli rozhodovať o nás bez nás a ani by si nedovolili o tom premýšľať.

A preto je takmer isté, že krajiny V-4 nik z Únie nevyhodí a ani sa ich dokonca v skutočnosti nik rozhodujúci nechce vzdať. Nie je ani isté, či by tzv. „vyhodenie“, (či samoodídenie) týmto krajinám uškodilo, možno by im to dokonca prospelo. Napríklad Slovensko, ale aj iné krajiny V-4 majú podstatne väčšie napredovanie hospodárstva, ako krajiny západoeurópske, nehovoriac o poklesnúvšom hospodárstve USA a to je v určitej miere aj zásluha ich – našich schopností. Je nanajvýš nepravdepodobné, že keby hrozilo, že Slovensko opustí Úniu, tak nemecká automobilka by ho v priebehu krátkej doby hladko nahradila nejakou narýchlo pozbieranou ukrajinskou pobočkou. Krajiny V-4 sú príliš šikovné na to, než aby sa stali tak ľahko vydierateľnými či už Nemeckom, ktoré si nevie rady s Merkelovou , alebo južanskými štátmi. Západná Európa sa s nami neradila o niektorých dosť dôležitých chodoch vojenských a politických ťažení a ani sa s nami neradila o zdieľaní detinskej a samovražednej prisťahovaleckej politiky. Tak nech sa nečuduje, že nezdieľame ani dôsledky týchto jednostranných rozhodnutí.

V máji sa bude Británia rozhodovať o zotrvaní, či opustenú Európskej únie a asi to už potom nebude jediný štát s touto čoraz viac zaujímavou otázkou.

Západnoeurópska únia položila socialistický blok dlhodobou hospodárskou súťažou a tak trochu upadla do presvedčenia o vlastnej nadradenosti, azda až genialite. Trochu sa pritom asi precenila. Krajiny V-4 sa už dostávajú do inej polohy, v akej boli v období pádu socialistického bloku a to nie je len zásluha Západu, ale hlavne ich vlastných kultúr, bez ktorých by so Západom vôbec neboli ani len dočasne zlučiteľné.

Slovenský politik Milan Hodža na sklonku prvej polovici 20. storočia o niečom podobnom  uvažoval. O spojení štátov, ktoré by boli v približných rozmeroch dnešnou rozšírenou V-4 kou („od Gdaňska po Solúň). Maďarsko mnohí vzhliadali v jeho časoch pre tento priestor za dosť nebezpečné. Vzhľadom na slovenské vedomie a spojenectvo s ostatnými štátmi priestoru by dnešné Maďarsko pre nás už nemuselo byť tak nebezpečným, ako v dobe, keď o ňom Hodža s prirodzenou nedôverou uvažoval . V prípade začlenia sa Maďarska do stredoeurópskeho spoločenstva by mohla byť predstava stredoeurópskeho združenia zaujímavým riešením súčasnej krízy. Takáto "malá dohoda" na spôsob menšieho Schengenu o sile Slovensko - Česko - Poľsko - Maďarsko a možno aj niektoré ďalšej krajiny s prístupom ku Stredozemnému moru by mohlo byť zaujímavým riešením pre uchovanie časti európskej kultúry bez výrazne silnej  výbušnej menšiny, ktorá sa na Západe snaží uplatniť právo ranného stredoveku. Do úvahy by v prípade základnej, či širšej podobe  pripadala prinajmenšom veľká časť územia bývalého Rakúsko-Uhorska, v ktorom by boli samozrejme oslobodené slovanské kultúry, s veľkou časťou bývalej Poľsko-litovskej únie. Hospodársky výkonné národy, či kultúry česko - slovenského priestoru by mali stredovú polohu. Stačilo by sa zhodnúť na základných hospodárskych, kultúrnych a politických podmienkach zoskupenia, ktoré už vlastne zdieľame a lepšia časť európskych hodnôt by mohla zostať v euróskom priestore vo vývoji zachovaná.

V niektorých obdobiach si svet hľadá svoju rovnováhu. A jeho časti sa o ňu musia snažiť, ak chcú kultúrne prežiť.

Ak by západoeurópska kultúra ostala v polohe kultúrnej samovraždy, pre obyvateľov strednej Európy by toto rozhodnutie nemuselo byť smerodatné. Nešlo by o nechcené potopenie na spôsob Titaniku. Na Titaniku sa snažili zodpovední zachraňovať ženy a deti. Muži nemali veľkú možnosť obsadenia priestoru potápajúceho sa aj ich vinou vzhľadom na vtedajšie jemné (džentl) a pevné mravy anglické. Čo je navyše nepríjemné, je pocit, že dnes západní muži svoje ženy napadnuté násilníkmi v niektorých prípadoch nebránili. Záchranné člny Titaniku by obrazne povedané skôr zaplnili nejakí bohatí šejkovia ...

Áno, je aj iná cesta. Ale tú si musí Západ hľadať sám a našou úlohou je ochrániť si vlastnú zemskú i duchovnú polohu.

ilustračná snímky: https://euobserver.com/

Podobné články:

20.11.15 Logistické centrum, NATO, islamskí teroristi, Západ, Rusko a my. Tak uvažujme, ako sa zariadime.  - rozhovor

 hlavná strana