časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná strana

AKO ARCHEOLÓG VYVRÁTIL SVOJHO SLAMENÉHO PANÁKA

So Žiarislavom o argumentačných chybách v hanopise o Návrate Slovenov v duchu a slove a o ďalších súvislostiach

30.7.15

K článku člena SAV B. Kovára „5 zbytočných kníh o „histórii“ (http://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/5-zbytocnych-knih-o-historii#.Vbl5UvnivIU) Publikované v Denníku N  10.07.2015: Niektoré knihy sú stratou času. Také sa nájdu aj medzi historickými. Čoraz častejšie sa v predaji objavujú knihy, ktoré sa tvária, že sú o dejinách, ale v skutočnosti sú skôr produktmi fantázie ich autorov...

Rodná Cesta, Martin: Žiarislav, tvoju knihu Návrat Slovenov v duchu a slove  zaradil Mgr. Branislav Kovár medzi fantastické písomnosti o Slovanoch.

Žiarislav: Áno, človek si prečítal tento článok, čo si mi preposlal. Autor ho zjavne považuje za recenziu. Recenzia je novinársky žáner, v ktorom iný autor hodnotí zverejnené dielo, čo je v kultúrnom svete bežná záležitosť. Každý má právo na názor, aj recenzent. Človek prijíma rôzne názory, aj negatívne a k recenziám svojich diel sa bežne verejne nevyjadruje. Podľa povahy novinárskych žánrov ale uvedený článok nezodpovedá charakteristike recenzie, čo je odborný, analytický žáner publicistiky, ale môžeme ho druhovo zaradiť do kategórie pamfletov (pamflet – ostrý, útočný, hanlivý článok). A keďže sám autor článku píše, že „na chyby a hlúposti musíme upozorňovať“, aj keď sám to teda robiť nemusím, tentoraz splním prianie kritika. Tento pamflet  je ale v niečom výnimočný – je v ňom vo vzťahu k mojej knihe rada argumentačných chýb a asi aj klamy, čo je vedome urobená argumentačná chyba.  Nesnaží sa vyjadriť vo svojom pomerne vyhranenom spôsobe len nejaký názorový nesúhlas či nechuť, ale zverejňuje o diele okrem toho aj vyslovené nepravdy.

RC: O tvojej knihe alebo o iných, tam spomenutých?

ŽS: O knihe Návrat Slovenov v duchu a slove. Iné nehodnotím, keďže za iných autorov nenesiem žiadnu zodpovednosť, ani som tie knihy neprečítal, žiadneho z nich necitujem a ani iný dôvod na to nemám. Kritik si vybral knihy autorov, ktorí používajú rôzne pracovné prostriedky a sú v podstate z rôznych žánrov. Sám napríklad používam nielen vedomecké, ale aj vedecké pracovné prostriedky. Napríklad kniha Návrat Slovenov v duchu a slove prešla vedeckou oponentúrou a pripomienkovaním, vďaka ktorému sme našli aj neúmyselné chyby v niekoľkých vedeckých publikáciách, etnologických i etymologických. Takže aj vyslovene odborné knihy prešli porovnávaním s inými zdrojmi, napríklad, ak si nejaký vychýrený odborník písal v prípravách  poznámky perom na papier a namiesto štvorky mu vyšla v knihe v letopočte sedmička, Návrat Slovenov v duchu a slove vyšiel s citátom a s letopočtom správnym. Bez toho, aby som toho autora za ten preklep nejako zhadzoval. To isté sa týka niektorých etymologických slovníkov, ktorých heslá po preverení ukázali systematickú chybu. Chybné údaje boli teda opravené. Niektoré veci v článku môžeme chápať, keď autor píše: „Citujú však aj archeológov a historikov – niektorí preto, aby ich urážali, iní, aby ich názory vytrhávali z kontextov ,to sa stalo aj autorovi týchto riadkov“, rozhorčuje sa. No, zhodou okolností sa to stalo nielen jemu, ale aj mňa dvaja z kritizovanej päťky autorov vo svojej knihe parafrázovali tak, že tvrdili opak mojich slov, alebo niečo iné. Dal som im to vedieť bežným pracovným spôsobom, ústne a písomne. Nenapadlo mi kvôli tomu robiť proti nim mediálnu kampaň, využiť svoje publicistické postavenie, spájať sa so spriaznenými médiami, ktoré tu sú  a žiadať preloženie, či vypovedanie  ich knihy z obchodov a robiť nátlaky na odstránenie ich článkov z iných médií, ako to robí dotyčný publicista. Avšak ako sa sťažuje autor spomínanej recenzie, či skôr pamfletu, tú istú chybu, ktorú im vyčíta, urobil aj on sám, v prípade „hodnotenia“ Návratu Slovenov v duchu a slove. Takže k tým dvom, čo prekrútili moje slová sa vlastne pridal tretí – „recenzent“.

RC: Kde?

ŽS: Napríklad v bode, keď tvrdí, že v knihe, ktorú som napísal, stojí, že slovo Budha je zo slovenčiny, alebo slovančiny, čo okakuje aj v diskusiách. Nemusel vedome klamať, podobne - ako keď ma dvaja z piatich napadnutých  autorov citovali tak, že to prekrútili. V hlave mysliteľa, vo vybudenom ohni, teda v silnom citovom rozpoložení, alebo v únave, ktorú autor vo svojom článku priznáva, pri povrchnom čítaní sa stáva, že si môže vyložiť niektoré tvrdenia celkom inak, ako boli v skutočnosti povedané, či napísané. Tak, či onak, autor sa v tomto bode dopúšťa omylu, alebo klamu. Pretože v knihe vôbec nepíšem, že Budha je od slovenského či slovanského budiť, ale na str. 51 píšem, že slovo Budha  je odvodené z toho istého slovného koreňa a na tej istej strane, v poznámke (*75) píšem: Praslovanské „*buditi“ je spôsobovacie sloveso ku stavovému slovesu „bъdѣti“ (bdieť) a to súvisí aj s litovským bùdinti, so staroindickým bodháyati s podobným významom – Jiří Rejzek, Český etymologický slovník, str. 96. Doslova toto stojí v knihe Návrat Slovenov v duchu a slove a teda inými slovami staroslovanské, starobaltské a staroindické slová s významom budenie – bdenie vychádzajú z toho istého indoeurópskeho slovného koreňa, ktorý je v slove budiť vyznačený tučným písmom ako bud. Nakoniec tam jasne citujem zdroj – známeho českého etymológa Rejzeka, čo si asi „recenzent“ nevšimol. Toto vnímanie vecí je pre neetymológov, teda pre laikov, podložené v mojej knihe stručným slovníkom jazykových pojmov na str. 220 – 223. A teda, ak autor pamfletu o 5 „zbytočných knihách“ obviňuje autorov, spochybňujúc ich inteligenciu, z neznalosti chronológie dejín, mohli by sme sa ho opýtať, že keď je teda taký znalý a inteligentný, prečo robí v hodnotení takéto chyby, ktoré iným vytýka.  

Nie titul autora, ale spôsob  práce je podstatný, isteže. Napríklad jeden z napadnutých je tiež   archeológ, podobne ako kritik, ktorý sa tým vystatuje, teda má podobnú vzdelanostnú polohu. Avšak tiež nepoužíva niektoré bežné vedecké spôsoby práce, podobne ako v tomto článku vo vzťahu k mojej knihe kritik, napriek vzdelaniu. Pojmy, ako „trolovanie“, zapadajú skôr do rámca slovníka politických blogerov, nie do skutočne vedeckého sveta. Narážky  na inteligenciu vybraného nesúrodého cieľa bežne tiež nepatria k spôsobom hĺbkovo vzdelaných ľudí, teda ak práve nemajú krízu, napríklad  z nedostatku ocenenia, o ktorom autor píše. Keď sa niekto oháňa pod článkami autoritou Slovenskej akadémie vied, v ktorej pracuje, možno by bolo dobré, keby jeho spôsoby práce zodpovedali tejto váženej, vedeckej a štátnej ustanovizni. V SAV-ke sú vedci celého politického spektra a akiste zďaleka nie všetci sú obdivovateľmi  blogového slovníka tohto webu pôsobiaceho vrámci Denníka N.      

RC: Autor napáda jedného z kritizovaných, že mu knihu vydala Matica slovenská, čo je štátna inštitúcia, to nebude tvoj prípad, však?

ŽS: To sa mojej knihy nijako netýka, na moju knihu nedal štát ani cent, ani som o to nežiadal, kým ja som dane aj na SAV-ku odovzdal. A teda istým spôsobom platím aj prácu nášho kritika. V poriadku, ale bolo by pekné, keby predtým, ako knihu verejne zhodí od pása rozšafným rozsevom, aspoň si tie časti, ktoré (pomýlene) parafrázuje, najskôr  prečítal. Keď už, ako píše, „na chyby a hlúposti musíme upozorňovať“. Upozorňovať na chyby je pekná vec. Múdrejšie by bolo ich nerobiť.

Kým v knihe Návrat Slovenov v duchu a slove uvádzam stovky odkazov zo stovky zdrojov, rátajúc s nedôverou, kritik – akože  vedec, sa  ani raz „nezaťažuje“ citovaním, čo by, isteže, bolo presnejšie, ale len akoby parafrázuje, alebo prekrúca, čo mu ale na iných prekáža. Možno ráta s tým, že magisterský titul dostatočne poukazuje na jeho odbornú autoritu v odbore archeológie a histórie. To, pravda, s knihou Návrat Slovenov v duchu a slove nemá až tak veľa spoločného. Táto kniha má ťažisko z moderných vied v etnológii a antropológii a ešte v etymológii, s dôrazom na religionistické  súvislosti. Tiež vo filozofii, celostnej či holistickej, ak chcete, teda v neantagonistickej. História ako taká je tu teda v tomto prípade len pomocnou vedou, ktorá upresňuje, kde a za akých okolností sa naša pôvodná kultúra udržiavala a kde a kedy sa diali  kultúrne zmeny. Keďže udalosti sú zdrojmi doložené, žiadna ťažkosť, azda s výnimkou cyrilo-metodského  a teda antagonistického predpojatia určitej časti našich historikov, ktorí ťažkosť bez ohľadu na zdroje majú. V Trnave, kde som strávil roky života, sú dve univerzity -  jedna univerzita je katolícka a druhá cyrilo-metodská. Tak teda aké historické  pochopenie v odbore pôvodného duchovna by sme tu mohli očakávať? Akoby tieto tlaky na Slovensku nejestvovali. Akoby to bola konšpirácia. Hlaholské písmo je jedna vec, ale „priniesli nám svetlo do tmy“, ako tvrdia relácie v štátnych médiách, to je už aká mystifikácia? Takáto mystifikácia, zdá sa, nášmu spravodlivo rozhorčenému“ historikovi, obviňujúc piatich autorov v jedným šmahom z mystifikácie, nevadí?

Návrat Slovenov v duchu a slove je teda knihou o duchovnej kultúre našich predkov. O čom svedčí aj názov – „Návrat Slovenov v duchu a slove“. A nie „Návrat Slovenov v archeológii a histórii“. Takže zaradenie pisateľa Návratu Slovenov v duchu a slove medzi „pseudohistorikov“ pokrivkáva. A archeológia, bez urážky, materialistická, hmotná a ako taká aj hmotárska, so všetkou úctou, tá je v tejto knihe len prostriedkom ku predstaveniu zobrazení dávnych významov našej kultúry, duchovnej kultúry. Keď túto knihu má hodnotiť užitý archeológ, zaoberajúci sa či už problematikou mayských vykopávok, alebo hoci aj inou, v poriadku, ale je to podobné, ako keby sa chemik vydával za odborníka pri hodnotení nejakého filozofického, či estetického diela. Bližšie by mohol mať napríklad k otázke – ako konzervovať hydinovú paštétu, alebo snažiť sa hovoriť do zlievarenského priemyslu. Pri takomto odbornom sebavedomí by sa mohol vyjadriť k akémukoľvek inému odboru bez toho, aby ho študoval. Veď dnes na Slovensku výrazná väčšina mladých ľudí študuje na vysokých školách, takže – všetci magistri budú povolanými odborníkmi na všetko a „trolovanie“ na blogoch sa stane ťažiskovou vedeckou metódou? V poriadku, aj človek z iného odboru môže kritizovať dielo z iného súdka. A môže to byť aj kritika pravdivá. Pravda, ťažko takéto niečo dosiahne pseudorecenzent, ktorý, dovolávajúc sa vedeckej autority, skĺzol k pamfletu.                                                          

RC: Napríklad v odbore etnológie je Návrat Slovenov v duchu a slove celkom čítanou prácou  rešpektovanou aj medzi niektorými titulovanými a uznávanými  vedcami. Prečo ťa teda zaradil do „slovanskej fantastiky“, na ktorú si aj sám viackrát,  s nadhľadom, upozorňoval?  

ŽS: To nie je otázka pre mňa. Osobne proti fantastike nič nemám. Ale človek uvíta, keď je fantastika od vedy druhovo oddelená a je jasné, kedy ide o jedno, alebo o druhé. Zároveň vidíme, že aj titulovaní vedci bežne spriadajú nite svojich videní, v lepšom prípade ich dávajú medzi ľahké otázniky. Snáď s výnimkou úplných  racionalistov, ktorí sypú len mená a letopočty ako nejaká vykradnutá encyklopédia a nič k tomu, takže ich málokto číta. Niektorí sa potom sťažujú, všakže, a vykazujú pritom prebytky fantázie v hodnotení cudzieho diela. Veda môže mať ducha a duch môže mať vedu. Nie som recenzent. S výnimkou dnešného dňa. Odkedy som začal písať svoje knihy a vydávať svoje piesne,  nehodnotil som iných pisateľov a hudobníkov. Tak sa to človeku zdalo ako duchovne čestné. Predstav si, že nejaký hudobník, ktorý študoval hudbu, ale zatiaľ neuspel, by vypisoval hanopisy voči svojim úspešným kolegom s iným, alebo žiadnym vzdelaním, akože nevedia spievať, alebo spievajú nejaké nepovolené štvrťtóny, teda rádiá a predajne by ich mali vypovedať, fuj, alebo zaradiť medzi braky... Bolo by to trápne. Tak človek vidí, že článok o piatich, akože zbytočných knihách, nielenže nesplnil svoj cieľ, ale svojmu zámeru aj škodí, teda je kontraproduktívny. Mnohí čitatelia sa pre chyby autora článku utvrdia v konšpiráciách a v politickom smerovaní onoho o čitateľov bojujúceho historického blogu a o zameraní časti našej historickej obce. A uletené teórie pritom výrazne neutrpia.

RC: Ako to myslíš s tým politickým smerovaním?       

ŽS: Doteraz tu boli stovky fantastických teórií o tom, že sme Kelti, ale nedozvedeli sme sa o nejakej verejnej honbe, či aspoň verejnom vystúpení proti vlne keltskej fantastiky zo strany historikov.V Čechách ju doslova živili, na Slovensku trpeli. Človek tak vidí, že to mohlo byť z istého hľadiska politicky vítané, aj keď to spravidla  historici považovali za ezoterický odpad. Vedeli, že s Keltmi nemáme takmer nič a ak, tak len toľko ako s inými Indoeurópanmi, ktorých tu žili stovky kmeňov. Ale keltská móda sa hodila  politicky, lebo Kelti sú akože západ.  A teraz tu prichádza pre zmenu slovanská fantastika. Cho chó, tak sme Slovania, to akože Rusko? Človek sa stretol pri rozhovore s jedným  priateľom – historikom – so zjednodušením takýmto: Ak odmietaš amerikanizáciu, pôsobí to ako politicky proruské. To je ale nezmysel, to je tzv. „falošná dilema“, ktorá vyvoláva dojem, že sú iba dve možnosti. Napríklad dielo Návrat Slovenov v duchu a slove nie je politické a v zásadných slovách duchovného významu spomína takisto etymológiu ruskú, ako aj ukrajinskú či hornú a dolnú lužičtinu z územia Nemecka. Sú tam aj spojitosti s Baltmi a Germánmi, či indoiránskymi jazykmi  a nijako sa pisateľ nevyjadruje proti nejakému slovanskému kmeňu a za nejaký politicky dnes opačne stojaci slovanský kmeň. To, že niekto odmieta západnú spotrebnú kultúru ešte neznamená, že by mal byť prívržencom nejakej východnej politiky, toto by bola „falošná dilema“. No a čo sa týka toho článku, tak falošná dilema je, keď niekto vzbudzuje pocit, že ak vzniká nejaké dielo mimo uznanej vedeckej obce, napríklad SAV, tak je proti nej. Falošnou dilemou je aj podsúvanie klamu, že na jednej strane sme my, titulovaní vedci, ktorí píšu pravdu a len pravdu a na druhej strane sú tí šarlatáni, pseudohistorici, fantasti atď. bez titulov, ktorí si vymýšľajú, zavádzajú a klamú. Okrem týchto dvoch krajných polôh je tu ešte mnoho ďalších možností, v skutočnosti sú tu aj vedci rôznych odborov, ktorým sa pritrafia klamy a vedome, či nevedome zavádzajú a isteže je nejeden autor bez titulu, ktorý napísal veci pravdivo. Veda, ako taká, neuznáva „argument z autority“, ten sa považuje za chybu argumentácie. A teda každé tvrdenie sa dá a má prehodnotiť, nech ho vyslovil ktokoľvek. (https://sk.wikipedia.org/wiki/Logick%C3%BD_klam)   

RC: Poďme ešte k tej fantastike. Autor zaradil tvoju knihu do tohto súdka...

ŽS: No, ak na základe spoločných prvkov stotožňuje bez patričného zdôvodnenia rôzne knihy, dopúšťa sa toho, čo nazývame klamná analógia. Ak by sme tu teda mali nejakú knihu, alebo knihy, ktoré využívajú fantastiku ako pracovnú metódu a medzi ne niekto zaradí aj odborne zdokladované dielo, čo fantastickým v zásade nie je, tak ide jednoznačne o klamnú analógiu.

Mimochodom, či sa to niekomu páči, alebo nie, fantastika patrí dlhodobo k obľúbenej literatúre a spravidla je čítanejšia ako strohé vedecké publikácie. No a čo? No a potom je tu populárno- vedecká, či populárno-náučná literatúra, ktorej na Slovensku o Slovensku je naozaj málo. Návrat Slovenov v duchu a slove má dve stovky odkazov, spravidla ide o vedecké knihy a vzhľadom na to, že kniha si našla slušnú čitateľskú základňu, je teda populárna a podľa mnohých vedcov aj odborná a ťažko by ju jeden  hanopis vylúčil z tohto priestoru, už aj preto, že knihu by si ľudia kupovali, aj keby v predajniach nebola.

RC: Kritik si kladie otázku – či za chyby, ktorými charakterizoval oných 5 kníh, môže intelektuálny potenciál autorov, alebo viera či zisk. O tom intelekte už bola reč, a čo viera a zisk, motivovali ťa pri písaní Návratu Slovenov v duchu a slove?

ŽS: Kniha je o pôvodnom duchovne a teda v istom zmysle aj o vede a popri určitej esejovitosti používa vedecké a odborné postupy. Takže viera nie je hybnou silou, ale vedomstvo je tá podstata, ktorá ma viedla k napísaniu knihy. Keby sme zrátali hodiny počas tých všetkých  rokov zhromažďovania údajov a podkladov na túto knihu, tak by si asi málokto myslel, že kniha je napísaná pre zisk. Zaujímavé by bolo, keby si autor položil vzhľadom na už spomenuté argumentačné chyby a klamy vo svojom článku túto otázku sebe sám a prebral by si tieto tri ním uvedené možné dôvody pochybenia. Prvé dve možné zdôvodnenia nebudeme komentovať, snáď sa ho to nedotkne, a ak mu tak prekáža zisk, ktorý by mohol niektorý z autorov získať napríklad v podobe honoráru, tak prečo publikuje tento článok na svojom serveri, ktorý založil ako eseročku?  S.r.o. predsa nie je neziskovka. Azda nie je táto jeho  práca predmetom jeho podnikania? Zas sa dopúšťa argumentačnej chyby v prípade, ak stanovil otázku v zmysle: čo spôsobilo chyby pri písaní Návratu Slovenov v duchu a slove, pokiaľ sa mu nepodarilo domnelé chyby dokázať. Odborne by sme tento druh argumentačnej chyby mohli označiť ako „zlúčenú otázku“, pri ktorej akákoľvek odpoveď dostane reagujúceho do nežiaducej situácie. Je dosť obľúbená medzi právnikmi. V korektnej recenzii nemá čo hľadať.

RC: „Archeológom a historikom sa jednoducho nechce čítať a písať o často 900-stranových knihách plných nezmyslov. Fyzikov tiež nikto nenúti hodnotiť ľudí, ktorí si myslia, že naša Zem je „doska“. Aj ja som sa cítil vyčerpaný po preštudovaní tejto päťky kníh“, píše „recenzent“.

ŽS: Áno, otázka je, prečo to robí. Čvirikajú odborné  vrabce, že niektorí to dostali za úlohu, v rámci mediálnej kampane. Niektorí sa jej, ktovie, možno zhostili dobrovoľne. No, sú takí, čo to urobia aj vcelku poctivejšie, zacitujú, držia sa veci. To ale nie je tento prípad. Stačí si prečítať niečo o novinárskych žánroch. Komu sa chce čítať, že Zem je kocka? V článku sa náš velekritik po tom, ako skritizuje kníhkupectvá a spranieruje distribučné firmy, rozhlas a časopisy, tvári aj ako odborník na žurnalistiku, kritizuje médiá a pritom, nerozozná recenziu od paškvilu. Na čo všetko je ešte erudovaným odborníkom?

RC: Autor článku píše o tvojej knihe Návrate Slovenov v duchu a slove, že „z uvedených kníh autor najlepšie zavádza, lebo nič priamo netvrdí, ale len naznačuje...“.

ŽS: Tak táto časť je skôr uznaním, mnohí to ocenili, že úsudok necháva pisateľ často na čitateľa. S rozdielom jedného písmena. S tým, že nie zavádza, ale navádza - k samostatnému uvažovaniu. Načo veľa tvrdení? Niekto zas len tvrdí a tvrdí a tvrdí a ničím to nepodloží, všakže. Človek uverejnil mnoho dejinných skutočností s presným citovaním stovky zdrojov, takže čitateľ si môže utvoriť sám svoj obraz, svoj výsledok. Je to navádzanie k vlastnému úsudku o dejinných skutočnostiach, ktoré nám určitá skupina odborníkov vytrvale utajuje. Napríklad  keď sme v internetovej Rodnej ceste uverejnili „Súdny zákonník pre ľud“ mnohých to prekvapilo, lebo tieto skutočnosti neboli mimo pomerne málo čítaných odborných spisov zverejnené.  Návrat Slovenov v duchu a slove nemá titulok typu „Tajné dejiny...“. Ale v skutočnosti určitým odhalením je. Chvála, že človek mohol z mosta do prosta, aj vďaka nezávislosti od jestvujúcich, vieme akých pák, keďže bývam v lese, zverejniť určité skutočnosti. Napríklad také skutočnosti, ktoré v podmienkach dobovej  spoločenskej situácie musel Martin Slivka, známy etnológ, zabaliť do šiat rôznych pododborov, aby vzhliadli svetlo sveta. On, Emília Horvátová, ktorej prednášky boli mimoriadne zaujímavé a ďalší vedci svojím  dielom človeku výrazne pomohli v tomto poslaní . Za to týmto vedcom chvála. Často sa hovorí, ako bola história v minulosti slúžkou politiky. Menej často sa hovorí, že by to tak mohlo byť i dnes. A keď tu sú aj takí, čo si vymýšľajú a len sa tvária ako historici, no čo už, ich hviezda vybledne s overením pravdivosti. Nech si zoberú svojich päť slovenských šestáčikov. Pán Prsteňov z toho aj tak nekuká. Načo kričať, plakať, unúvať?

RC: A čo ten holubičí národ, naozaj píšeš o holubičom národe?

ŽS: Tento Herderov výraz a ani jeho podstatu som nezdieľal, už len pri listovaní v mojej knihe, ak sa niekomu lení čítať, padne do oka aj dobové znázornenie draka, vlka, či hada, čo teda už na pohľad nie sú holuby. Kritik túto otázku podsunul, nijako nezdokladoval. Podobne – ako v prípade vyvrátenia „slovanského Budhu“ použil klam – podsunutý argument, ktorý je tiež známy ako „slamený panák“. Podstatou tohto klamu  je nájsť veľmi slabý až hlúpy argument, ktorý by mohla zastávať protistrana, ktorá ho ale nezastáva. Následne podsunutý argument poraziť (ako slameného panáka) a tváriť sa, že so všetkými argumentami protistrany sa dá ľahko vysporiadať. Keď píšem o kultúre Slovenov, napríklad citujem na strane 22.byzantský zdroj o prepúšťaní zajatcov – otrokov Slovanmi, inde to, že si udržiavali samosprávy aj v Byzantskej ríši, že ochraňovali hostí a podobne, spravidla citujem dobové kroniky, pravda, opakovane to už nie je nutné. Podobne, ako keď na stranách 26, 28 citujem minuloročnú „vychytávku“ slovinského archeológa Pleterského o duchovnej sile Slovanov, obrade pobratimstva a pod., tak to sa náš „recenzent“ môže ísť sťažovať azda na nejakú  Slovinskú akadémiu vied. V iných častiach ale píšem aj o taktike boja Slovenov, tomu som nakoniec venoval aj jeden zo sto dielov Rodnej cesty. Keďže kritik, podľa všetkého, uvedenú knihu nečítal, len kde – tu do nej nahliadol, môžeme predpokladať, že sa mu podaril induktívny klam typu „unáhlené zovšeobecnenie“. Holubičí národ je teória známeho nemeckého filozofa z obdobia romantizmu, ktorá sa sčasti ujala v laickom svete. Oproti nej stojí podobne krajná teória o tom, že Slovania sú darebáci. Oba tieto názory sú v podstate krajné, nezdieľam ich, aj keď poukazujem na určité kultúrne zvláštnosti slovanských kultúr v citovaných súvislostiach.

RC: A čo výčitka o Slovanoch a neolite?

ŽS: To, že v knihe stojí, že  Slovania sú jednou z nasledovníckych kultúr európskych neolitikov a že neolitici sú naši predkovia ešte  neznamená, že by som písal, že prví neolitici sú etnickí Slovania. Doslova teda na str.27. píšem, že „medzi neolitickou revolúciou a ... po nej vzniknutou ... kultúrou kruhových svätýň (rondelov), ktoré stavali naši genetickí predkovia (odkaz na genetický výskum doc. Feráka) a obdobím praslovanskej „zarubineckej“ pravlasti, nám chýba takmer päť tisícročí neznámych dejín...“ Kritikom naznačené časové stotožnenie by teda bolo jeho chybou, nie mojou.  Porovnávam teda v knihe určité antropologické, kultúrne – duchovné  pravzory stredoeurópskych neolitikov a neskorších, už dokázaných Slovanov a v tomto by som nevidel nič poburujúce, ani pre vedeckú obec.

RC: V článku sa autor sťažuje, že jeho názory niekto z autorov piatich kritizovaných kníh vytrhol z kontextu a v diskusii bez nejakého upresnenia spomína teba.

ŽS: Azda jediné pojivko medzi spomínanou knihou a B. Kovárom je citát v knihe Návrat Slovenov v duchu a slove z článku o rondeloch z Historickej revue, ktorého je spoluautorom. Ide o vetu, že počet rondelov objavených na Slovensku čoskoro dosiahne 50. To asi nebude ono „vytrhnutie z kontextu“. A na strane 27. je uverejnený obrázok z tohto článku, ktorého je on spoluautorom. Tam však nie je ani citovaný a ani parafrázovaný jeho názor, a teda ani nemôže byť vytrhnutý z kontextu. Pod obrázkom je pisateľova poznámka a teda môj autorský text, ktorý je tak isto ako aj pod ostatnými obrázkami v celej knihe, napísaný šikmým písmom. Označenie rondelov ako "kruhové svätyne" je teda moje autorské označenie. Nie je tam teda žiadna hviezdička s odkazom na zdroj, čo je inak v knihe pravidlom, nie je tam žiadny citát a ani parafráza, len obrázok s mojím autorským popisom, ktorý vychádza z vlastnej úvahy na základe skúmania početných správ a zdrojov a nie len z nejakého jedného článku. A pod týmto mojím textom  je uvedený zdroj obrázku v duchu novinárskeho zákona, čo je pravidlom v celej knihe. Pravda, dalo by sa to jasnejšie odlíšiť. Ak by práve toto malo byť dôvodom nedorozumenia, alebo inou ťažkosťou, tak v budúcom,  treťom vydaní mojej knihy uvedený obrázok môžeme nahradiť nejakou inou kresbou rondelu a aj zdroj tejto ilustrácie by zákonite z knihy zmizol. No a v knihe sme našli v tejto súvislosti jednu systematický chybu - v zdrojoch je prehodený (v stati o kríži a prakríži a o jeho tvaroch na str. 192) článok z Historickej revue o spôsobe popráv Rimanmi s článkom o rondeloch z toho istého časopisu. Ide teda nie o nejaké prekrútenie, ale o technickú redakčnú chybu pod čiarou, vzniknutú pri grafickej úprave, aká sa v tak rozsiahlych knihách môže stať. Avšak táto formálna chyba nemá nijaký vzťah k samotnej podstate spisu.

RC: B. Kovár hneď na začiatku hodnotenia tvojej knihy píše:  „Návrat Slovenov v duchu a slove – autor sa snaží obnoviť pôvodné slovanské pohanstvo“. Nie je zvláštne začať recenziu akousi narážkou na vyznanie? 

ŽS: Pisateľ tohto článku, ktorý v skratke akože recenzoval  túto knihu, keby ju čítal, by predsa nemohol prehliadnuť na str. 36 nadpis state „Dediči, nie pohania“, v ktorej som, ako už stokrát inde, zdôraznil, že „pohanstvo“ je dokázateľné hanlivé označenie občanov vyznávajúcich pôvodné, prírodné duchovno. Napríklad v súvislosti s dávnymi Maymi, alebo Egypťanmi, či dnešnými indiánskymi kmeňmi, sa pojem "pohanstvo" bežne nepoužíva, ale označuje sa napríklad ako "spiritualita kmeňa Hopi", ako duchovná kultúra a podobne. Ak „hodnotenú“  knihu naozaj čítal, tak to vyznieva ako úmyselná urážka. To akoby sme písali, že autor akože recenzie sa živí„hrobárinou“, parafrázujúc jeho zaujatie dotýkaním sa škľabiacich sa lebiek... Lebo keď archeológov niektorí  iní vedci posmešne, hanlivo nazývajú vyberačmi hrobov, tak to nepodhodím do verejnej, akože odbornej recenzie jeho spisov. Keďže „pohanstvo“ chápe výrazná väčšina ľudí na Slovensku ako negatívne, teda hanlivé označenie, autor odborne sa tváriaceho článku neargumentoval chybami v knihe, ale asi chcel spochybniť osobu autora, čo by sme mohli vnímať ako snahu o manipuláciu a pôsobenie na city čitateľa v štýle argumentácie „ad hominem“ (útok na človeka). Nie je známe, že by nejakému inému autorovi napríklad takto vytkol kresťanstvo a nazval ho verejne napríklad križiakom, alebo iným hanlivým označením.

RC: Potom autor článku dodáva, že to (údajná „snaha o obnovu pohanstva“) by bola tvoja súkromná vec, ak by si pritom nevylepšoval dejiny.

ŽS: No, stačí, ukončíme to takto: Jednak sa nesnažím o obnovu pohanstva, ale poukazujem na to, že pôvodné prírodné duchovno – vedomectvo tu prežilo a vyvíja sa -  týmto sa zaoberám, ale to je čosi iné. No a keby tak človek mohol vylepšovať naše dejiny, určite by to urobil. Zatiaľ sa to tak nejaví. Preskúmaniu toho článku, ďalších súvislostí a odpovediam som musel venovať nejaký čas a živu. No a keďže toto naozaj nepatrí k mojim záľubám, veď som to aj pár týždňov odkladal, odmenou je mi určité rozšírenie poznania o súčasnom dianí. Autorovi článku, ktorý si mi zaslal, v dobrom prajem, aby sa aj jeho poznanie rozšírilo.

Diskusia k článku: https://www.facebook.com/ziarislav

Podobné články:

DEDIČI, NIE POHANIA! - úryvok z 2.vydania knihy (v prvom vydaní pod názvom "Žiadny pohania")

obrázky: z knihy "Návrat Slovenov v duchu a slove"

 hlavná strana