časopis na obrodu rodnej kultúry, prírodného života a duchovna

hlavná strana

17.2.15

Prečo rozjímať?

Prečo rozjímať – to je otázka. Prečo, ako to dnes mnohí nazývajú, meditovať? Prečo robiť niečo, za čo vám nik nedá peniaze, diplom ani iné potvrdenie? Prečo robiť niečo, čo vám môže hocikto vytknúť ako leňošenie, ako ničnerobenie? A sčasti má aj pravdu, pretože skutočné rozjímanie  naozaj nie je robením. Je to konanie – nekonanie. Teda - prečo je dobré vyhradzovať si čas na nerobenie?

Odpovedí je mnoho.  Ako popísať to, čo v človeku nastane, keď precíti svetový, všehmírny súlad, keď sa naladí na ladnosť a presiakne krásou až do špiku kostí, keď človek opäť prijme odhodený dar dennodenne prežívať osvietenie, keď človek precíti tanec bytostí, vrátane najmenších častíc a najväčších hviezdnych sústav, keď človek prestane ničiť a stane sa vnímavejším, nasiakne živou a vyrovnanosťou? Keď časopriestor zmizne a ostane len nehlučné vedomie, keď zmiznú zavádzajúce názory – tie mreže samoväzňov – a ostane len oslobodzujúce nazeranie... Je to neopísateľný stav, ktorý nastane, keď človek zvalí múr medzi svojou dušou a duchom, podvedomím a vedomím, dušou, duchom a telom. Je to neopísateľný stav, keď dôjde k splnu bytosti, keď zmizne vnútorné roztrieštenie, zloba a slepota a nastane jediné možné skutočné oslobodenie – oslobodenie počas bdelého stavu, oslobodenie zvnútra. Pretože každý sa musí oslobodiť sám, každý si musí sám vziať svoju slobodu. Nečakajme, že ju uvidí iný, že nám objaví tú posvätnosť ukrytú vo vašom srdci. Žiadna revolúcia zvonka nemôže oslobodiť človeka, ktorý má spútanú dušu a ducha. Otrok zostane otrokom, aj keď ho prepustia na slobodu. V skutočnosti sa môže oslobodiť, odkliať len sám, zvnútra. I keď veruže môže tak urobiť po podnete zvonku, môže prísť aj pomoc, ale dôležité je, aby začal sám konať. A to je úplne jedno, či pred tým, ako ho „prepustili“ z neslobody, alebo potom. Tu nepomôže žiadne pečiatka, pretože to, čo sa dá kúpiť a oraziť, to vôbec nemusí byť skutočné oslobodenie.

V čare prírody nemajú miesto sľuby, že keď začnete rozjímať, získate rýchlejšie peniaze. Nie sú tu návody nato, akosi pričarovať v práci povýšenie a lepšie zisky. Je ale celkom možné, že sa vám v duchovne vyrovnanejšom a naplnenejšom stave začne aj hospodársky lepšie dariť. Podstatnou hodnotou je duchovné naplnenie. V ňom prichádzajú dary Cesty. Aby sa dostali do stavu duchovného naplnenia,  treba sa o to snažiť, samo od seba to nepríde. V dnešnom svete, ktorý útočí na dušu človeka svojimi cez všetky zmysly, nie je ľahké dosiahnuť a udržať si plnosť ducha, ladnosť duše. Ako by sme v našom duchovnom jazyku, v slovanskom koreňosloví, vyjadrili „meditovanie“? Meditácia je latinské slovo,  nie indické, ako si niektorí myslia a znamená „cvičenie“.  V Indii  sa používa skôr výraz džána. V slovenskom duchovnom jazyku tento jav vyjadrujeme mnohými slovami, podľa jeho odtienkov: rozjímanie, vnímanie, pojímanie, čistenie, sústredenie, napojenie, napĺňanie, (o)živenie, pohrúženie, splývanie...

Rozjímanie, to je med duše, to je prijatie živy – životnej sily, rozjímanie, to nie je hrabivosť, to je „roz“, významovo skôr zbavenie sa, alebo vzdanie sa zbytočných, upätých alebo ubíjajúcich myšlienok, to môže byť rozuzlenie, uvoľnenie, vyladenie. K tomu patrí aj čistenie. Len ten môže prijímať čistú živu, kto je v čistom duchovnom naladení. Ak by sme aj naliali čistej vody do znečisteného pohára, stane sa znečistenou. Upätosti, sebeckosť, zlomyseľnosť, závisť, otupenosť, podráždenosť a iné nepriaznivé vlastnosti a smerovania sú príčinou znečistenia a straty živy, nerovnováhy. Neduhy sú príčinou nemocí ducha i tela. Každý, kto sa narodí, má nejakú silu – „duživosť“, ale i slabosti – neduhy. Vedomou duchovnou cestou môžeme svoju silu i neduhy zušľachťovať. Takto sa približujeme ku stavu duchovného naplnenia.

Nakoniec je prirodzené, že človek, ktorý sa naučil rozjímať, dužiť, naladiť,  sa lepšie pohybuje v práci, lepšie sa vysporiada i s dennými hmotnými ťažkosťami, ktoré začnú pozvoľna miznúť a strácať svoju moc. Je to ale. Áno, skutočné rozjímanie naozaj prináša živu – životnú silu, prináša a upevňuje zdravie, sviežosť, krásu, ladnosť, s tým treba počítať a čítať. No skutočné rozjímanie je veľké čaro života. Je to spojenie so silou, z ktorej sme vzišli, ktorá nás istí a pomáha.

Prírodné rozjímania sú pre našu dobu

Predovšetkým – každý má svoju cestu, každý má svoje rozjímania. I keď ich neuskutočňuje, oni sú a čakajú na našu cestu hĺbkového vedomstva. Je na nás, či využijeme túto našu prirodzenosť.  Každý má svoje tajomné vnútro. Každý má svoje neopakovateľné čaro. Každý sa môže odkliať z podedenej, či získanej krútňavy.  Len ten kľúč nájsť a prísť na spôsob, ako sa ním otvára brána Všehomiera.  Cesta k rozjímaniu vedie cez samotu. Áno, k rozjímaniu patrí aj umenie vychutnať samotu. Nie samotu v odrezaní od sveta, ale v spojení so svetom – svetlom. To už nie je celkom samota.  Rozjímanie – to je aj umenie neodrezať sa od sveta, umenie splývať. Máme to v sebe, aj keď sme to azda pozabudli. A táto kniha je na to, aby oživila často zabudnutú schopnosť rozjímať tak, ako je pre nás prirodzené, keď už tak veľa ľudských bytostí žije neprirodzene.

Rozjímania v tejto knihe vychádzajú z prírodného ducha nášho kmeňa. S tým súvisí nielen jazyk odzrkadľujúci túto skutočnosť, ale aj mnohé postupy. To ale neznamená, že by rozjímania mali svoju národnosť. Tieto rozjímania môžu užívať ľudia akejkoľvek národnosti, ľudia z akéhokoľvek spoločenského postavenia či smerovania. Ľudia akéhokoľvek veku. Aj keď je jasné, že dieťa, ktoré ešte nestratilo schopnosť rozjímať,  samozrejme nemusí používať postupy z tejto knihy. Lenže dnes veľká väčšina ľudí už svoju prirodzenosť stratila a už v mladom veku sú „odprírodňované“ aj deti. To je daň za uponáhľanú, vyžitú, v mnohom tak nevedomú, až chamtivú spotrebnú spoločnosť. A tak to, čo kedysi bolo prirodzené a samozrejmé, musíme dnes  pomenovať, ak chceme žiť zdravý a plnohodnotný život. Na to musíme obetovať veľa námahy, aby sme sa mohli dostať sa do prirodzeného,  zdravého a šťastného stavu. Nič nie je zadarmo. Skutočnú prirodzenosť a jej plody si treba zaslúžiť. Tu nepomôže žiadna tabletka, žiadny strojček, žiadny úplatok. Žiadny hmotársky lekár nič nezmôže, keď sa človek vzdá svojej duchovnej  prirodzenosti. Pred nami je doba opätovného oživovania duševnej čistoty, čestnosti, úctivosti, vnímavosti, súladného vedomia a ďalších hodnôt, ktoré sa dostali na okraj pozornosti. Tieto rozjímania sú súčasťou tohto pochodu od chorého ku zdravému, od prehnitého k obrodenému. To nie je len nejaký návrat do minulosti, ako si to niektorí predstavujú. Je to potreba tohto dňa. Je to súčasnosť. Je to dnešná cesta. Je to prítomnosť, dôležitá aj pre budúcnosť. Je to priesmyk do zasľúbenej krajiny, do našej rajskej krajiny, v ktorej je na tom istom mieste, v tom istom tele, no s iným vedomím a citom miesto pre lepší život. Tu niekde možno dôjde konca dvojtvárnosť – celý deň sa bezhlavo a nevedomecky hnať za zlatým teľaťom, hnať sa za hmotnými haraburdami, byť spotrebníckym ničiteľom, žiť v duchovnom otroctve a večer si dávať chvíľku do poriadku svoju ubolenú dušičku. Aj chvíľka je lepšia, ako nič, ale to ešte nie je jasná cesta k duchovnému naplneniu. Plná cesta vyjaví nám takú prácu, ktorá nás aj duchovne napĺňa. Aj k tomu sa možno dopracovať.  

Podobné články:

CHYSTÁME KNIHU ČARO PRÍRODY

Očistné a iné čvičenia s vodným živlom - Ukážka zo Žiarislavovej knihy ČARO PRÍRODY

 hlavná strana